čepiec -pca m.
1. priliehavá okrúhla prikrývka hlavy; táto časť ľud. odevu vydatých žien: nočný č., vyšívaný č.
2. druhá časť žalúdka prežúvavcov
● dostať sa pod č. vydať sa;
čepček -a m. zdrob.
čepček -ka pl. N -ky m. zdrob.
čepiec čepca pl. N čepce m. 1. ▶ prikrývka hlavy lemujúca tvár, obyč. vzadu na zapínanie al. zaväzovanie; súčasť ľudového odevu vydatých žien: čerstvo naškrobený č.; svadobný č.; č. z ľanového plátna; č. zdobený mašľami, stužkami, čipkou; kvetované, vyšívané čepce; zdravotnícky, pekársky č.; krídlatý mníšsky biely č.; nočný č. súčasť oblečenia na spanie; čepce sedliačok; Gazdiná pri ňom tiež taká: neustrojená, len v čepci. [D. Tatarka]; Prešedivené vlasy, za mladi istotne kučeravé, v prstencoch sa jej vymykajú spod tuho pritiahnutého čepca. [K. Lazarová] 2. zool. ▶ druhá časť žalúdka prežúvavcov: potrava sa vracia cez č. späť do ústnej dutiny ◘ fraz. byť pod čepcom byť vydatá; dostať sa pod čepiec vydať sa; mať pod čepcom byť opitý, pripitý; narodiť sa v čepci/v čepčeku a) so zvyškom lôžka na hlave b) mať v živote šťastie (aj nezaslúžené, náhodné), ľahko, bez problémov žiť ▷ čepček -ka pl. N -ky m. zdrob. k 1: chyžné v naškrobených čepčekoch; Ošetrovateľka si ponaprávala vlasy, ktoré jej vykĺzli spod bieleho čepčeka. [R. Čižmárik]
čepček p. čepiec
čepiec, -pca m.
1. druh priliehavej okrúhlej prikrývky na hlavu; časť ľudového odevu: nočný č., vyšívaný č., nosiť č.
● hovor.: dostať sa pod č. vydať sa; strčiť dievku, dcéru pod č. vydať; hotoviť č. chystať výbavu; dievka (súca) pod č. na vydaj; mať pod č-om byť opitý;
2. druhá časť žalúdka prežúvavcov;
čepcový príd.;
čepček, -a m. zdrob.
● ľud. narodiť sa v č-u s tenkou blanou na hlave;
čepčekový príd.: č. tvar
čepček i čepčík m. csl (čepeček) prikrývka na hlavu dojčaťa: Dala malému čepčeg na hlavičku (Prievidza); To mu už malí tot šepšok (Kameňany REV); Maličkín sa robívali štikerajové čepečki (Dol. Súča TRČ); Na hu̯avie nosili (deti) čepečki (Hlboké SEN); Jag už išlo śe kerscic, ta už rekľiček śe kupil i košuľečka i čepčik (Buglovce LVO); Dzecku ušiľi taki maľučki čepček (Dl. Lúka BAR) F. čepčeku sa narodzit (Brestovany TRN) - so zvyškom lôžka na hlave (verilo sa, že také dieťa bude múdre)
čepčík p. čepček
čepeček p. čepček
čepiec [če-, ča-; -(i)ec] m 1. priliehavá okrúhla prikrývka na hlavu: czepiecz s zlatym oboyčekom (P. ĽUPČA 1589); czepcze banske (ŽILINA 1623) opatrené baníckym znakom, súčasť baníckej rovnošaty; czapyecz blyskawy (LIETAVA 1654); nočnjho čepce (RT 17. st); kdiz mam pri mne skleničku palenkj, uz mi cepecs letj na kutyalelkj (KC 1791); s černeho tafatu pressporsky čepec (Kur 18. st) F. či ti powedali ludga, aby si sa dala začepčiť, prečuo si nedopustila čepgec na hlavu položit (VELIČNÁ 1724) prečo si sa nevydala 2. vec podobná čepcu; anat časť žalúdka prežúvavcov: potrawa čtwernohym negprw do bachora, potom do čepce prechazy (KoA 17. st); omasum: cžepec w žalůdku (FO 1737) P. tpn Cepeseu (Čepcov 1212 OKK); villa Cheptsin (Čepčín 1262 VSS); čepček [-ek, -ok] m dem k 1: pet čepcokuw bielenich (ZVOLEN 1645); czepcžek aneb kapka do hrobu (KRUPINA 1691); za čepček geg warowkjny se dalo d 55 (NITRA 1760) F. č. obšívať chystať sa na sobáš: už ma mila čepček opssjwa, neplač, neplač ma milena, pan Bůh ti ma da (Pie 18. st)