úradník -a mn. -ci m. pracovník (obyč. ver. správy) vykonávajúci úrad, pracujúci v úrade: štátny, technický ú.; hist. kráľovský ú.;
úradníčka -y -čok ž.;
úradnícky príd.: ú. plat; ú-a vláda zložená z úradníkov al. odborníkov (nie zo zástupcov polit. strán);
úradníctvo -a s. hromad. úradníci;
úradníček -čka mn. -ovia m. zdrob. iron.
úradnícky -ka -ke príd.
administratívny ktorý sa týka správy, riadenia, vybavovania verejných vecí • správny: administratívna, správna agenda, budova • kancelársky: administratívny, kancelársky štýl • úradný (oficiálne požadovaný, predpísaný): typický úradný postup • pejor.: úradnícky • byrokratický (úzkoprso sa pridržiavajúci administratívnych formalít, predpisov): úradnícky, byrokratický spôsob; byrokratický aparát
úradnícky p. administratívny
úradník, -a, mn. č. -ci m. zamestnanec verejnej správy, administratívny zamestnanec: štátny ú., vedúci, vysoký ú.; Bol penzionovaným úradníkom. (Al.); hist. kráľovský, stoličný, mestský ú.;
úradníčka, -y, -čok ž.;
úradnícky príd.: ú-e miesto, ú. plat; polit. ú-a vláda vymenovaná z odborníkov;
úradníctvo, -a str.
1. zamestnanie úradníka;
2. hromad. úradníci: Úradníctvo rozchodí sa po dedinách. (Taj.);
úradníček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. iron.