úboč -e ž. kniž. úbočie: holá ú.
úboč -če -čí ž.
svah časť terénu zvažujúca sa, skláňajúca sa do doliny al. do roviny: mierny, prudký svah; spúšťať sa po svahu • stráň: na stráni rastú jahody • úbočie • úboč: cesta vedúca úbočím, úbočou • úbočina (Hviezdoslav) • strmina • zráz • úplaz (strmý svah): ísť hore strminou; zľadovatený zráz; rútiť sa dolu úplazom • úšust (strmý svah pokrytý zosúvajúcimi sa skalami): spustiť sa dolu úšustom • grúň (zalesnené horské úbočie): ovce sa pasú na grúňoch • stena (zvislý svah): skalnatá stena • breh: stúpajú hore prudkým brehom • zried.: príkrina • zábrežie (Sládkovič) • spust (Laskomerský) • kopec • vrch (vyvýšenina v teréne al. jej jedna časť): motor dobre neťahá do kopca; ísť na bicykli dolu vrchom • nár. lazina
úboč, úbočie, úbočina p. svah
úbočie, -ia str. i úboč, -e i úbočina, -y, -čin ž. svah vrchu, stráň: strmé(-á), neschodné(-á), mierne(-a), holé(-á), skalnaté(-á) ú.; Kdesi v úbočí hrkotali kravské zvonce. (Gab.) Opatrne viedol koňa dolu úbočou do doliny. (Zgur.) V úbočiach ležali ešte ostrovy špinavého snehu. (Urb.) Z úbočín sa stelie hmla. (Hviezd.);
úbočný príd.: ú-á planinka (Fr. Kráľ)
úboč ž úbočie, stráň: od teg gedle, kudy se chotar nese až na gednu skalu wysse gednoho jarku w uboczi (TRENČÍN 1583); gestli w teg vbocžy Drienoweg dobitek sme pasly, od nikoho sme se neobawaly, než od Domanižanow (V. ZÁLUŽIE 1617); za mladeho weku meho w obogich ubocziah dobitki sem pasala (TRENČÍN 1640); swedek od sameho Morecz Jana pocul, ze by na ubocsy od Janoweg niwy rečeneg krokwy bol narubal drewa (KOVARCE 1755); tretga hola zadnja, Uboč takrečena, od ktereg na ten čas platja Zabrežanja, f 24 (TURIEC 18. st)