čelo1 -a čiel s.
1. predná časť hlavy nad očami: nízke č., krčiť č.; mať vrásky na č-e i pren. mať starosti; pot mu vystúpil na č.; udrieť sa do č-a i fraz. spomenúť si na niečo;
pren. č. sa mu vyjasnilo upokojil sa, potešil sa; č-m vzad! povel
2. predná, frontálna časť niečoho: č. domu, č. sprievodu
3. vedúce, popredné miesto, postavenie: byť, stáť na č-e, v č-e, dostať sa, postaviť sa na č.
● mať niečo na č-e napísané prezrádzať to výrazom tváre; poklepať si po čele a) naznačiť zlý, pochybný úsudok b) rozpamätať sa na niečo;
čelový príd.: č-á kosť; č-á rovina v úrovni čela;
čielko -a -lok, čelíčko -a -čok s. zdrob.
čelo2 -a čiel s. violončelo: hrať na č-e
čelo čela čiel s.
čelo1 čela čiel s. 1. ▶ predná vyklenutá časť hlavy nad očami, na bokoch ohraničená spánkami: vysoké, nízke, rovné, klenuté č.; spotené, studené, rozpálené č.; vráskavé, hladké č.; vlasy padajúce na čelo, do čela; mraštiť, vraštiť, krčiť č.; pošúchať si č.; pot mu vystúpil, vyrazil na č.; nosiť klobúk do čela; mať vrásky na čele ↗ i fraz.; Utečencovi vypálili na čelo potupné znamenie. [J. Lenčo]; pren. č. sa mu vyjasnilo upokojil sa, vrátila sa mu dobrá nálada □ voj., tel. čelom vzad! povel 2. ▶ niečo, čo je vpredu; predná, frontálna al. nosná časť niečoho, predok: č. budovy, sály; č. sprievodu, pelotónu, kolóny; č. lietadla predná časť trupu spravidla pred pilotným priestorom; č. lode predná časť lode, prova; č. karosérie autobusu; archit. č. klenby; ban. č. štôlne predná stena banskej chodby; fyz. č. impulzu predná časť impulzu vyjadrujúca priebeh jeho rastu 3. ▶ vedúce, popredné miesto, postavenie: stáť na čele štátu, podniku; byť na čele ligovej tabuľky; dostať sa, prepracovať sa na č. rebríčka; postaviť sa na č. hnutia; Starí boli zmätení a nepružní, preto sme sa dostali na čelo pohybu v mestečku my mladí, energickí a rozbehnutí. [V. Mináč] 4. ▶ priečna kratšia stena predmetov s obdĺžnikovým pôdorysom; predná plocha predmetov: č. postele; č. zásuvky; č. vozňa; sedieť na čele stola 5. tech. ▶ plocha nástroja umiestnená vpredu al. priečne vzhľadom na dĺžku niečoho: č. kladiva mierne vypuklé, ploché ukončenie telesa kladiva; č. sekery; č. pilníka, noža ◘ fraz. mať napísané niečo na čele prezrádzať niečo výrazom tváre; mať vrásky na čele mať starosti; napíš si to na čelo zapamätaj si; poklopkať/poklepať si po čele al. ťuknúť si na čelo a) spomenúť si na niečo, pochopiť niečo, prísť na niečo b) naznačiť zlý, pochybný úsudok obyč. niekoho iného, ako je hovoriaci; ukazovať/robiť/kresliť na čele kruhy/krúžky/kolieska naznačovať niečiu pomätenosť, označovať niekoho za blázna; zotrieť chmáry z čela rozptýliť temné myšlienky ▷ čielko -ka -lok, čelíčko -ka -čok s. zdrob. k 1: Michalko dýchal pokojnejšie a na čielku sa mu zablysli drobučké kropaje potu. [M. Zimková]
čelo2 čela čiel s. ⟨tal.⟩ hovor. ▶ väčší štvorstrunový sláčikový hudobný nástroj, violončelo: hrať na čele; Študovala čelo a účinkuje spolu s jedným Švédom, ktorý hrá na saxofóne. [NS 1995]
čelo -a s. ‹t› violončelo (hud.)
čelo1 p. predok2
čelo2 p. violončelo
predok2 predná časť, strana niečoho • čelo: predok, čelo domu • priečelie • front • fasáda (predná strana budovy): priečelie, front banky, fasáda barokového paláca • prova (predok plavidla) • nos (vyčnievajúca predná časť niečoho): nos lietadla
violončelo tenorový sláčikový hudobný nástroj, menší ako kontrabas • čelo: hrať na violončele, na čele
čelo1, -a, -čiel str.
1. predná časť hlavy, ohraničená vlasmi, obočím a spánkami: klenuté, zvráskavené, vysoké, nízke č., mraštiť, vraštiť č., stiahnuť si klobúk do č-a, na č., nosiť čiapku, klobúk do č-a; č. sa mu vyjasnilo prestal sa mračiť
● hovor. napísať si dačo na č. zapamätať si; hovor. mať niečo na č-e napísané prezrádzať niečo vzhľadom; hovor. buchnúť, udrieť si (sa) do č-a, poklepať si po č-e pri rozpamätaní sa, pri uvedomení si dačoho;
2. predná, frontálna al. nosná časť dačoho, predok: č. lode, č. stola;
3. popredné, vedúce miesto, postavenie a pod.: byť, stáť, kráčať, ísť na č-e, v č-e, postaviť sa, prebojovať sa na č.;
čelový príd.;
čielko, -a, -lok i čelíčko, -a, -čok str. zdrob. expr.;
čielce, -a, -lec str. zdrob. bás.
čelo2, (star. pís. i cello), -a, čiel str. strunový hudobný nástroj väčší ako husle a menší ako basa;
čelový príd.: č. koncert
čelo s. (čolo, šelo) 1. csl nadočná časť hlavy človeka i zvieraťa: Mladá ňevesta mala ešťe nat čelom aj rozmarím opozláťenej (Čelovce MK); Pečaťe im (telcom) dávaľi na čelá farbou, žebi im ňeprečarau̯ (Detva ZVO); Starí ludé majú vráže na čele (Jablonové MAL); Jeden (kôň) mal bele čolo (Kokšov-Bakša KOŠ); Šmariu̯ do ňoho s kameňom, co až mu čolo rozbiu̯ (M. Zalužice MCH) F. fercuje čelo (Mošovce MAR), krśí si śelo (Klenovec RS), sedzí mu mračno na čele (Bošáca TRČ) - je zamračený, ustarostený, nahnevaný; misí si dobre čelo utreť (Detva ZVO) - musí vynaložiť veľkú námahu; múr čelom neprerazíš (Bobrovec LM), čelom sceni ňeprerazíš (Bošáca TRČ) - zbytočne sa namáhaš; má to na čele napísané (Bošáca TRČ) - výraz tváre ho prezrádza; napíš si to na šelo (Slavošovce ROŽ) - dobre si to zapamätaj; má diaru na šeľe (Čierna Lehota ROŽ) - je zábudlivý; pritlukala mu na čelo (Klokočov ČAD) - dôrazne mu prikazovala; bije sa v śelo (Rim. Píla RS) - ľutuje svoj čin; má tvrdia šolo (Rochovce ROŽ) - žart. je hladný 2. čiast. strsl, zsl predná časť nejakého predmetu; čelná aj náprotivná strana predmetu; priečelie stavby: Tí predné čelá na tich sudoh moseli bid jako šnúra (Jur p. Brat. BRA); čelo domu (Vráble); čelo fijoka (Turíčky LUČ); čelo košini, čelá stodoli (St. Turá NMV) L. velkuo čelo, maluo čelo (Prochot NB) - záhlavie postele, s ním rovnobežná časť postele 3. priev, hloh, trn lomený štít drevenej stavby; vrchná trojuholníková časť užšej strany stohu: Na čeľe bolo vipíľenuo srce a či voľáka druhá cifra, abi išlo svetlo na poval (Jalovec PDZ); Na čele kobelini bolo vidzet, jako naspošig je spravená strecha (Trakovice HLO) 4. trn, čiast. záh, pov a strenč zasúvacia vložka medzi bočnicami voza, štít: Na vozi su dve čelá (Trakovice HLO); predné čelo, zadné čelo (St. Turá NMV, Vrtižer PB); predňí čeu̯o, zadňí čeu̯o (Rozbehy SEN) 5. kov. ploská časť nákovy: čelo (Priekopa MAR, Sitnianska BŠ, Košec. Rovné ILA); čolo (Porúbka SOB) 6. lipt. súčasť krosien, tyč, ponad ktorú prechádza plátno na spodný návoj: čelo (Iľanovo LM); čeu̯o (Važec LM) 7. úsek plota medzi dvoma stĺpmi: čelo (Slov. Ľupča BB) 8. trn plocha medzi krami viniča vo vinici: Čelo je pladz medzi štirmi koreni, do každého čela sa dala fazula (Dol. Orešany TRN); čelový príd. k 1, 2 L. čolovi remiň (Bystré GIR) - časť uzdy, čelenka; čielce s. zdrob. expr. k 1: Potklo sa, chúďa, na kameňi a rozbilo si čielce (Mošovce MAR); Daša se mu (dieťaťu) višmarilo na šelce (Roštár ROŽ)
čielce p. čelo
čolo p. čelo
čelo [če-, čo-] s 1. predná časť hlavy nad očami: na čele krw (LACLAVÁ 1596); zwraskalé čelo (VTL 1679); ňekomu na čelo pluti (KS 1763); x. pren czelo skrčugi (WU 1750) mračím sa; dwogakého čela (KS 1763) falošný, neúprimný; krize sprawil na čole (SJ 18. st); že by sme nestydliwym čelem nežádali (BlR 18. st) bezočivo F. žaden na čele napsane nemame (KT 1753) neprezrádzame niečo výzorom 2. predná časť nej. predmetu, telesa: wogsko zssikowane a delene na čelo (:predek:), tyl (:zadek:) a krydla (:strany:) (OP 1685); s parkanu čzelo ((BYTČA) 1773); x. pren wogacy w čele postaweni (GV 1755) v prednom šíku 3. náhrobný kameň: pany walpwrgerowe podwolili sa oprawjth 4 cela na cymytery, zrubyth (ich) y take zakryth (BOCA 1571 GB)