zvyk, -u m. vzťah človeka k niečomu al. niekomu vzniknutý častým opakovaním, ustálený spôsob konania, správania sa, návyk, obyčaj; tradícia: národný z.; miestny z.; právny, obchodný z.; pridržiavať sa z-u; sila z-u; robiť niečo zo z-u; Ona v tomto ohľade zostane pri starom zvyku. (Jégé) Mala zvyk napádaných brániť. (Tim.) Zašomrala stará nie zo zlosti, ale zo zvyku. (Taj.) Je to už taký zvyk, že sú vtedy dediny prázdne — všetko na jarmoku. (Taj.)
● mať vo z-u (s neurč. i čo) pravidelne niečo robievať; zvuk je železná košeľa (úsl.) zvyku sa človek ťažko zbavuje