zvuk -u m.
1. mechanické vlnenie hmotného prostredia vnímateľné sluchom: jasný, prenikavý z., neartikulovaný z., z. trúbky, sirény; vydávať z-y; husle majú dobrý z.
2. povesť (význ. 3), meno: mať dobrý, zlý z. (vo verejnosti); výrobky sklárov majú za hranicami z.;
zvukový príd. k 1: z. signál, z-á vlna, izolácia; z. technik zabezpečujúci prenos zvuku; z-á stránka jazyka; z. film ozvučený, op. nemý;
zvukovo prísl.;
zvukovosť -i ž.
povesť 1. rozprávanie (čiastočne al. celkom vymyslené) viažuce sa na minulosť • rozprávka: povesti, rozprávky o hradoch • poviedka: zbierka poviedok • sága (severská povesť) • bájka (poučne ladená rozprávka): Ezopove bájky • fabula: romantická fabula
2. súhrn názorov o niekom, o niečom, verejná mienka • chýr • meno: mať dobrú, zlú povesť, dobrý, zlý chýr; kaziť niekomu povesť, meno • zvuk: výrobky majú vynikajúci zvuk
3. p. správa1, chýr 1
zvuk 1. mechanické vlnenie hmotného prostredia vnímateľné sluchom: ostrý zvuk; zvuk flauty, krokov • tón (zvuk istej výšky): vysoký, nízky tón • poet. znenie
2. p. povesť 2
zvuk, -u m.
1. sluchový vnem spôsobený pravidelným kmitaním nejakého telesa, hlas, tón;
fyz. kmitavý pohyb častíc vzduchu al. iného prostredia vnímateľný sluchom: prenikavý, ostrý, sýty z.; sladký z. príjemný; odporný z., neartikulovaný z.; sila z-u; vydávať z-y; z. bubna, flauty, sirény
● Hrniec sa po zvuku pozná (prísl.) človeka poznáš podľa jeho reči; mať dobrý z. mať dobré meno, mať vážnosť, uznanie, vzbudzovať ohlas medzi ľuďmi;
2. neodb. hláska;
zvúčik, -a m. zdrob. expr.
(jeden) zvuk; (bez) zvuku; (k) zvuku; (vidím) zvuk; (hej) zvuk!; (o) zvuku; (so) zvukom;
(štyri) zvuky; (bez) zvukov; (k) zvukom; (vidím) zvuky; (hej) zvuky!; (o) zvukoch; (so) zvukmi;