zvonka i zvonku (nár. i zvonky) prísl.
1. smerom z vonkajšieho priestoru: Zvonku počuť vravu a smiech. (Tim.) (Záclony na oblokoch) sa zdúvajú pod tlakom leningradskej jesene, ktorá sa dorýva do bytu zvonku. (Heč.) Adam videl zvonku dosť zámkov, ale ešte nikdy ani v jednom nebol. (Jégé)
2. z vonkajšej strany, na vonkajšej strane; na povrchu; navonok: Ktosi jej zaťukal na kuchynské okno zvonka. (Fig.) Vybielili dom zvonku a dnuka. (Kuk.) Zvonku boli dvere obité železným plechom. (Tomašč.) Aké sú tie hodiny zdnuka, neznám; zvonku by boli dosť dobré. (Kuk.) Junák náš ale nemá pokoja, bárs by tichý zvonku sa zdal. (Sládk.)
3. z priestoru, z územia, z okruhu, ktorý je mimo dačoho; z iného, odlišného prostredia: Zas prišli nárazy zvonku a zopakovali chvíle bolestného sebatrýznenia. (Fr. Kráľ) Oprel sa tak, že nemusel pociťovať rozličné otrasy, prichodiace zvonku. (Urb.) Krajine hrozilo nebezpečenstvo i zvnútra i zvonku. (Jégé); zásah, zasahovanie zvonka (zvonku); prekonávať vplyvy zvonku; Tu i tam bolo im (Škultétyovcom) azda vítané, že niekto im rozprával o ľuďoch a udalostiach zvonka. (Mráz); menší majstri, najviac zvonku dosťahovaní (Vaj.)
zvonku, zvonky p. zvonka