volať1, -á, -ajú nedok.
1. (bezpredm. i čo, na koho, na čo, za kým, za čí i so spoj. že) (o človeku) vydávať silný, mocný hlas; veľmi hlasno niekomu niečo oznamovať, ohlasovať (obyč. pri dorozumievaní na diaľku); kričať; (o zvieratách) ozývať sa, ohlášať sa: v. z veľkej diaľky; v. silným, mocným hlasom; kniž. v. veľkým hlasom (Rúf.); v. niekomu na slávu; Ľudia volali na seba jasnejšími hlasmi. (Urb.); v. na kone, na záprah; v. za odchádzajúcimi; „Máš?“ voláme o dušu. (Mor.) Z plného hrdla volám: Odzbrojiť! (Len.) Ktosi volal, že horí povala. (Hor.); kukučka volá; Kohút zaspieva hlasom trikrát volajúcim. (Rúf.);
pren. (o veciach) vydávať zvuk, ozývať sa: trúba volá (Vaj.) Keby som ja mlčal, kamene budú volať. (Zúb.)
● Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva (prísl.) o primeranej reakcii na niečie konanie; bibl., kniž. hlas volajúceho (volajúci) na púšti zbytočné, márne reči, al. snahy, nenachádzajúce ozvenu, ohlas;
2. (koho, čo) hlasom (obyč. vyslovením mena), posunkami ap. vyzývať, pobádať niekoho, aby k niekomu prišiel, aby niekam išiel: v. niekoho späť; v. deti domov; Počuť ženský hlas. Volá ma matka. (Vám.) Volajú raňajkovať. (Ráz.) Poďte dnu, — volá majster. (Taj.) Poď sa pigať, Maroš! — volá ho Miško. (Ráz.) Zuza ho volá očami. (Tim.) Pohvizdujem na psa, volám ho, ale nič. (Švant.); pren. práca, povinnosť ho volá musí sa venovať práci, povinnosti, má prácu, povinnosť;
3. (koho) vyzývať, pozývať niekoho ustálenou (úradnou al. priateľskou formou), aby niekam prišiel, aby navštívil niekoho al. nejaké miesto s nejakým cieľom, v nejakej veci ap.: v. lekára, v. pohotovosť, bezpečnosť; v. niekoho na (pred) súd predvolávať; v. niekoho na návštevu, na svadbu; Prišiel som vás volať na radostník. (Laz.) Dostal som telegram, volajú ma na poradu. (Urbk.) Volajú ho na všetky strany do kosby. (Taj.); v. niekoho za svedka; pren. kniž. v. niekoho na zodpovednosť robiť zodpovedným;
4. hovor. (koho, komu, kam) telefonicky sa spájať s niekým, telefonovať niekomu: v. (telefonicky) priateľa, priateľovi; v. na sekretariát, na hlavnú správu; (Informátor) načúval (pri aparáte) a dával Jožkovi najavo, že volá sekretárka. (Štef.)
5. (o čo, po čom, zried. i po kom) naliehavo, úpenlivo si žiadať niečo al. niekoho, dožadovať sa, dovolávať sa niečoho al. niekoho: v. o pomoc, v. o pomstu; v. po slobode, v. po náprave; Tu nič nedýcha, nevolá po živote. (Jaš.) Hydrocentrála bola preťažená, každý volal po elektrickom prúde. (Min.) Volali po štátnom zástupcovi, žiadali hlavu cenzora, ktorý článok prepustil. (Letz); cirk. hriech volajúci do neba, o pomstu, do neba volajúci hriech veľmi ťažký; kniž. do neba volajúca krivda, urážka veľmi veľká, ťažká;
opak. volávať, -a, -ajú;
dok. k 1-4 zavolať, k 1 i zvolať
zvolať1, -á, -ajú dok.
1. (čo, s predmetovou vetou) nahlas, prenikavo vysloviť, povedať niečo (obyč. v istom citovom rozpoložení); zakričať, skríknuť; vykríknuť: hlasno z. niečo, prekvapene, pohoršene, rozhorčene z. niečo; z. niečo hlasom náruživým (Kuk.); z. niečo vysokým, neprirodzeným hlasom (Gráf); „Mučili ma,“ zvolal zas temno, zaškrípajúc zubami. (Jégé) „A ty sa smeješ?“ zvolal on s bolestnou výčitkou. (Kuk.)
2. (čo na koho) nahlas vyslovenou vetou (obyč. zvolacou) al. oslovením sa obrátiť na niekoho; zavolať na niekoho; osloviť niekoho: „Čože ti je zas, čože sa mračíš?“ zvolá na mňa. (Jégé) „Nože, mladý zať,“ zvolal na Ondreja, „nože si trochu medzi nás.“ (Krno) Berci veľkým hlasom zvolal na krčmára: „Starý, odprac zo stola fľaše a poháre!“ (Štítn.)
zvolať2, -á, -ajú dok.
1. (koho, čo) zavolať viacerých na jedno miesto; zavolaním al. iným znamením zhromaždiť, sústrediť na jedno miesto: Musím teraz zvolať pol rodiny, tehlu vyviezť, posprávať komíny. (Ráz.-Mart.) Zvolala do svojej izby celé Piargy, hriala pálenku. (Švant.) Ráno po ústupe zvolal dôstojníkov a poddôstojníkov do malej kancelárie píly. (Min.)
2. (čo, koho) osobitným nariadením, rozkazom, dekrétom, výzvou ap. povolať, dovedna, zhromaždiť (najmä členov istého orgánu al. organizácie na rokovanie, poradu, na vykonávanie funkcie ap.): z. Národné zhromaždenie, Slovenskú národnú radu, z. zasadnutie vlády, z. členov strany na schôdzku, z. snem, z. sjazd strany, z. zasadnutie národného výboru, z. robotníkov na pracovnú poradu, z. medzinárodnú konferenciu; z. obecné zastupiteľstvo (Fr. Kráľ);
nedok.. zvolávať
zvolávať, -a, -ajú nedok.
1. (koho, čo) povolávať viacerých na jedno miesto; volaním al. iným znamením zhromažďovať, sústreďovať na jedno miesto: Ženy zvolávali deti. (Fel.) Stariga gagoce, zvolávajúc svoje mladé, strativšie sa od nej v tej trmevrme. (Kuk.) Kohút už zvolával svoju čeľaď na pánty. (Vaj.); zvony zvolávajúce ľud na vzkriesenie (Heč.);
2. (čo, koho) osobitným nariadením, rozkazom, dekrétom, výzvou ap. volať dovedna, zhromažďovať (najmä členov istého orgánu al. organizácie na rokovanie, poradu, na vykonávanie funkcie ap.): zasadnutie výboru zvoláva predseda; sjazdy strany zvoláva ústredný výbor; I zvoláva kráľ na štvrtý deň vodcov svojich k rade do šiatra svojho. (Kal.) Ľudová strana zvoláva na 6. októbra do Žiliny schôdzku výkonného výboru. (Urb.) Schôdzky a demonštrácie zvoláva Komunistická strana (Smrč.) organizuje.
3. (koho, čo na koho, na čo, kam) privolávať niekoho al. niečo (obyč. niečo zlé, nepríjemné) na niekoho al. na niečo: (Bláznivý Simeon) hromžil a zvolával na hlavy poslucháčov síru a oheň. (Zúb.) Zvolával pomstu na naše hlavy. (Hor.) Otecko, nezvolávajte nešťastie do domu. (Jil.); hovor. z. na niekoho všetkých čertov a diablov želať niekomu všetko zlé;
4. (koho, čo) privolávať, volať niekoho al. niečo za istým účelom; vyzývať na niečo: Chvíľami sa zdalo, že bubnuje, že zvoláva na pomoc každého, kto chce a vládze pomôcť. (Štef.) (Veľký rečník) zvoláva zástupy na obranu vlasti. (Kuk.) Svätovít so slovenským vodcom Slávom do zbrane zvoláva celý národ. (Vlč.); pren. Svedomie starých hodín storočným tiky-taky zvoláva na poplach. (Heč.);
dok. k 1, 2 zvolať1