zvláštny príd.
1. iný ako obyčaj, nevyskytujúci sa bežne, nie každodenný, nie obyčajný, výnimočný, nevšedný, zriedkavý: z. človek, z-e dievča, z. zjav, z-a príhoda; Videl, že cesty toho dievčaťa sú zvláštne, že je v nej čosi iné než v ostatných. (Urb.) Cyrilovi zdal sa tento deň nevysloviteľne zvláštny a on cítil sa akosi inak... ako vo sviatok. (Tim.) Zvláštnym šťastím k veľkej hodnosti a majetku prišli. (kal.); z-e znamenie rubrika v niektorých úradných listinách (napr. v žiadosti o vydanie pasu) na uvedenie výrazného osobitného al. výnimočného telesného znaku osoby (napr. jazvy na tvári);
2. kniž. existujúci oddelene od iných vecí al. javov, tvoriaci osobitný celok, samostatný, oddelený, osobitný: z. list, z. spis, z-a kapitola, z-e posolstvo; z. filozofický smer; z-a oblasť ľudskej činnosti; (Remeň) mal zvláštny zoznam tých, čo dostali licencie na krčmy, trafiky. (Urb.) O odtrhnutí dcérocirkvi Píly a s ňou i Hačavy je nasledujúca úvaha vo zvláštnom článku. (Vans.);
spodst. zvláštne, -eho str. filoz. kategória marxistickej dialektiky, ktorá spolu s inými (ako je všeobecné a jednotlivé) odráža rozmanitosť, vzájomnú súvislosť a vzájomné premeny predmetov a javov objektívneho sveta;
3. špeciálny, osobitný; mimoriadny; vybraný; zvlášť na niečo určený. z-a nádoba, z-e školenie, z-e svalstvo, z. prístroj, z-a úloha z. zpravodajca (Tat.); z-e poslanie (Štef.); Ak je duša nie zo zvláštneho pevného kovu. (Jes.) Noviny! Zvláštne vydanie pre záložníkov. (Sev.) Zvláštne úlohy pre vojenčinu asi nemal. (Ondr.); zastar. z-e súdy, z-e zákony, z-e zmocnenie, novšie osobitné;
4. majúci svoj osobitný ráz, osobitý, svojský, svojrázny, originálny, jedinečný; svojbytný: z. charakter, z. postoj, z. vývin, z-e záľuby; z-e chúťky (Vans.); Nemožno ich niekam zaradiť, sú takí zvláštni, zo všetkého by sa vyšmykli. (Pláv.) Tablic prekvapí zvláštnym umeleckým obratom. (Krčm.) Zvláštny spôsob pri určení mal S. Ormis. (Bodic.)
5. neobyčajne, mimoriadne veľký, zvýšený, mimoriadny, osobitný: venovať niečomu z-u pozornosť, z-u starostlivosť; vysloviť niečo so z-ym dôrazom; z-a úcta; z. vplyv; z. význam (Jil.); So zvláštnym záujmom pozoroval moju prácu. (Zúb.) Ku kožkám prechovával Ernest Zachar zvláštnu náklonnosť. (Krno) Zvláštna láska k slovenčine bola sa zobudila v Oskárovi Asbóthovi, profesorovi slovanských rečí na peštianskej univerzite. (Škult.)
6. hodný pozornosti, povšimnutia, pozoruhodný, zaujímavý, mimoriadny; nápadný, prekvapujúci; neočakávaný: „Vás to ani neprekvapuje?“ čuduje sa mladík. „Niet na tom nič zvláštneho,“ hovorím mu. (Fig.) Obyčajne ich (noviny) len povrchne obzrel, či niet niečo zvláštneho v nich. (Jégé) Zvláštna vec, tak veľa číta a málo rozpráva. (Taj.) Nevykazoval v remesle nijaké zvláštne pokroky. (Zúb.)