zvesť, -ti ž.
1. kniž. zpráva; chýr, novina: dobrá, príjemná, radostná, poplašná, tajná z.; oznámiť, povedať z. niekomu; rozširovať z-i; prišla, doletela, rozniesla sa z.; kolujú z-i; z. o smrti dakoho
● Jóbova i jóbovská z. veľmi smutná zpráva;
2. kniž. zried. pamiatka, stála spomienka; povesť šírená ústnym podaním: Len kto zachová zvesť o tvojej sláve? (Bar.) Chudobným krpčiarom dostalo sa z toho (ukradnutého) vždy niečo, už i len pre tú zvesť, ktorá delila obyvateľstvo ako za Jánošíka. (Ráz.)
3. náb. zvestovanie, kázanie. z. slova božieho;
4. obyč. v mn. č. zvesti úradný časopis na oznamovanie rozličných zpráv, nariadení, zákonov, opatrení ap.: Školské zvesti;
5. obyč. v mn. č. zvesti rubrika v novinách na uverejňovanie drobnejších z= práv, oznámení ap.: zvesti zo sveta
zvesť1, -a, mn. č. -ovia m. kniž. zastar. zvestovateľ, posol: Obzerala si ho lepšie, zvesta nového kráľovstva. (Kuk.);
náb. rozširovateľ kresťanskej vierouky, vierozvest: A k pápežovi by nebolo ísť so žiadosťou o zvestov? (Jégé)
zvesť2, -u, mn. č. -y m. zastar. zpráva, zvesť, novina: Mráz obišiel kráľovnú, čitajúc smutné zvesty na tvárach poslancov. (Kal.); pren. Na ústach sedí jej zvest veselý (Sládk.) zvestuje radostnú novinu.