Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

zveriť dok.

1. (s dôverou) odovzdať do opatery, na starosť, uchovanie ap.: z. dieťa starým rodičom, z. majetok priateľovi; z. sa náhode, osudu

2. dať za úlohu, poveriť istou funkciou: z. niekomu ťažkú úlohu, dôležitú prácu, z. vedenie družstva inému

3. (komu) i zveriť sa (s čím) dôverne prezradiť, zdôveriť sa: z-l mi svoje tajomstvo, svoj plán; z-l sa (mi) so svojím plánom, z. sa so svojimi pochybnosťami;

nedok. zverovať, k 3 i zverovať sa

zveriť, -í, -ia dok.

1. (koho, čo komu i na koho) s dôverou odovzdať niekoho al. niečo niekomu do opatery, na starostlivosť, uschovanie ap.: z. dieťa rodičom, z. svoj majetok do rúk niekoho, z. koňa na opatrovanie susedovi; Ako naložiť všetko, čo mu zverili do opatery? (Laz.) Opatruj, prosím ťa, matku a Milicu, na teba ich zverím. (Stod.) Nikomu nedôveroval, nechcel ho (raneného komisára) na nikoho zveriť. (Tat.)

● hovor. expr. z. na psa (na kocúra) slaninu odovzdať niečo do nespoľahlivých rúk; Baranca sme na vlka zverili (Chrob.) dali sme niečo niekomu nespoľahlivému.

2. (čo komu i na koho) dať niekomu niečo za úlohu, na starosť, uložiť niekomu niečo na vykonanie, poveriť niekoho istou funkciou pri niečom: z. úlohu, povinnosť iným, z. niekomu redigovanie časopisu, z. prácu inej skupine; majetok zverený správe niekoho; spravovať zverenú krajinu; práv. z. niekomu opateru detí (Luby); Velenie nad odchodiacimi stotinami zveril aktívnemu kapitánovi. (Min.) Mäsiar zveril statok na psa. (Dobš.)

3. kniž. (čo komu) povedať, oznámiť, prezradiť, najmä niečo dôverné, zdôveriť sa niekomu s niečím: z. niekomu svoje tajomstvo, svoj plán, objav; z. niekomu svoju tieseň (Vaj.); Ponáhľala sa skoro Gizelke zveriť túto hroznú novinu. (Vans.); pren. Staval si v duchu myšlienky, ktoré by mal ešte zveriť papieru (Hor.) napísať na papier.

4. zastar. (komu čo) dať na úver; požičať: z. niekomu tovar za 50 korún; sporiteľnica zverila robotníkom peniaze na tovar;

nedok. k 1-3 zverovať, -uje, -ujú;

opak. zried. zverúvať, -a, -ajú (Hurb.)

|| zveriť sa¹

1. (komu; komu s čím) dôverne povedať niekomu niečo, zdôveriť sa niekomu s niečím: z. sa niekomu s veľkým tajomstvom, z. sa niekomu so svojím plánom, so svojimi obavami; z. sa niekomu so všetkými radosťami i starosťami (Zát.);

2. (na koho, na čo) spoľahnúť sa: z. sa na svoj cit, na svoje umenie, z. sa na cudzieho, na svoju pamäť; Zver sa radšej na mňa, lebo ja som veštec. (Dobš.) Oj, mali sa na koho zveriť, pán farár. (Tim.)

3. (čomu) oddať sa, odovzdať sa, poddať sa: z. sa osudu; Ako slabý človek zveril sa náhode, sám veru dosiaľ nerozhodoval o svojom živote. (Tat.) Človek je krehká nádoba, keď sa raz zverí bolesti, smútku, plameňom či vlnám nostalgie. (Horov);

nedok. zverovať sa¹

zveriť sa², -í, -ia dok. zastar. (s kým) zasnúbiť sa: Ja ešte v tú jeseň zverila som sa s Ľudovítom Šoltésom. (Šolt.);

nedok. zverovať sa², -uje, -ujú

zverovať, zverovať sa¹ p. zveriť, zveriť sa¹

zverovať sa² p. zveriť sa²