valaština, -a, -ajú nedok. (čo)
1. gúľaním, prevaľovaním posunovať, premiesťovať, gúľať, kotúľať: v. kmene stromov po úbočí] (Váh) skal váľa. (Ráz.-Mart.); akoby balvany žuly váľal z povrchu (Urb.)
● expr.: v. kroky kráčať veľkými, dlhými krokmi; v. oči na niekoho (Žáry) uprene na niekoho pozerať; hovor. v. kotrmelce; duby, barany a) robiť kotrmelce, b) robiť chyby, omyly: Im je treba aj do politiky sa trochu rozumieť, aby neváľali také doby. (Taj.)
2. vaľka váľkom, gúľaním spracovávať: v. cesto (Vans.); v. chlieb; Váľala z hliny okrúhle bochníky. (Šolt.); nár. v. bielizeň hladiť, mangľovať (váľkom);
3. expr. hádzať, zhadzovať na hromadu al. dolu; rúcať, búrať: Víchrica váľa do snehových závejov všetko, čo jej príde do cesty. (Janč.); sochy váľajú (Ráz.); v.- modly (hor.);
4. hovor. expr. zvaľovať: Nechcem váľať na vás všetko svoje nešťastie. (Tat.) Vinu váľa na dievku. (Heč.); všetko váľa na neho presúva na neho zodpovednosť, povinnosti ap.;
5. nár. rúbať, stínať: v. stromy; Keď váľal horu, polámalo mu nohu. (Fel.) Váľali mladšie buky. (Laz.)
6. nár. v. konope, ľan po vytiahnutí z močidla rozkladať na poli, na lúke;
7. nár. v. zuby strácať zuby (o teľcoch, žriebätách): Toto hovädo iba teraz váľa zuby, lebo je ešte mladé. (Kuk.);
opak. váľať, -a, -ajú;
dok. k 2 vyváľať, k 3 zvaliť i zválať
|| váľať sa
1. guľaním, prevaľovaním sa premiesťovať, pohybovať sa z miesta na miesto, valiť sa, prevaľovať sa: kmene stromov, balvany sa váľajú dolu brehom; Po nebi sa váľali oblaky. (Taj.); váľal sa v snehu (Fr. Kráľ); Tri psiská váľajú sa, ženú dolu briežkom. (Ráz.) (Baranica) pomaly váľala sa dolu vodou ako utopené mača. (Taj.)
● expr. v. sa pred niekým v prachu, po (na) zemi veľmi sa ponižovať, pokorne prosiť o niečo; hovor. expr. v. sa po zemi od smiechu veľmi sa smiať;
2. expr. (o človeku i o niektorých zvieratách, najmä o koňovi al. psovi) rozvaľovať sa, leňošiť, nečinne sa povaľovať, ponevierať: v. sa v posteli, na posteli; Cigánčence váľali sa v prachu. (Čaj.) Váľal sa po hnusných krčmách. (Záb.) Bude sa váľať opitý v bahne pri ceste. (Al.)
● v. sa na bruchu nečinne žiť, povaľovať sa, leňošiť;
3. expr. bez úžitku, nepovšimnutý sa niekde povaľovať (o veciach): Notár sedel za písacím stolom. Pred ním sa váľala hŕba rozhádzaných spisov. (Fr. Kráľ) Zdochlý kôň sa váľa pod humnami. (Novom.)
4. rúcať sa, búrať sa; padať: Keď sa vám bude váľať stavanie, podoprite ho. (Tim.); neprišla záloha a nevymenila ich, váľajúcich sa takmer ako muchy od hladu a vysilenia (Urb.);
5. pejor. (s kým i bezpredm.) spať, ležať; súložiť: Vedel, o čom je reč, že nie. len jesť je hriech, ale i s mládencom sa váľať na diváni. (Vám.) Na vojne nebol, s dievkami po nociach sa váľal. (Jil.);
opak. váľavať sa, -a, -ajú;
dok. k 4 zváľať sa i zvaliť sa
zváľať, -a, -ajú dok. (čo)
1. búraním zmeniť niečo na zrúcaniny, zbúrať, zrúcať: z. most, dom, kaštieľ; Zváľam túto drevenicu. (Heč.) Múry sú zváľané. (Hor.) Každý týždeň toľkýto plot zváľať. (Kuk.); pren. Tak ľahko zváľaš biedu svojhlavú (Sládk.) premôžeš.
2. silou spôsobiť pád niečoho stojaceho do ležatej polohy, pováľať (stromy, stĺpy ap.): z. borovice; Za nami bolo zváľaných svrčín. (Pláv.) Tu je už vo zváľanej hore. (Hor.)
|| zváľať sa
1. zrúcať sa, zbúrať sa: Tá škola sa zváľa. (Tim.) Dom nedá prerobiť pre iného, nech sa hoci zváľa do zajtra. (Tim.)
2. zried. (kam) zgúľať sa, skotúľať sa dolu: (Skaly) sa zváľali dolu do potoka. (Pláv.); balvany sa zváľajú do jazera