rovnať, -á, -ajú nedok.
1. (čo) hladením, urovnávaním upravovať, robiť rovným, hladkým, urovnávať (obyč. niečo čo má nerovný povrch, čo je hrboľaté, nerovné, pokrkvané, pokrčené, zhúžvané ap.): r. zem, hlinu; r. dvor, cestu; r. šaty, papier; Rovnal, rovnal, až mu zo slaniny motúz na hlavu padol. (žart. úsl.) Rovnala svoju hlávku oboma rukami (Vaj.) upravovala vlasy; pren. (Kométa) metlou žiarnou mietla vo svete, rovnala vrchy s dolinami. (Botto)
● kniž. r. niekomu cestu pomáhať odstraňovať prekážky, uľahčovať niekomu život: Ja budem bdieť nad tebou, ja ti budem rovnať cestu, aby ti nebolo ťažko. (Kuk.)
2. (čo) ukladať, klásť, dávať na patričné miesto, usporadovať; zoraďovať: r. jablká do vrstiev; (Ela) prestala bedlivou rukou rovnať poháriky a škatuľky. (Vaj.) Pri jednej stene ženy stlali a rovnali ražnú slamu. (Tat.) Milanec niektoré knihy bral do ruky, dával nazad, rovnal. (Vaj.) Už od niekoľkých rokov zbieram a rovnám látku. (Vlč.); pren. Vypočúva v tichosti a všetky slová Soviarove rovná si tak, aby ich mohol obrátiť v svoj prospech (Jil.) chápe.
3. zried. (čo) zlaďovať, dávať do súladu: Neušiel, pri mne zotrval, rovnajúc krok svoj s mojou vládou. (Žáry);
dok. k 1 vyrovnať, zrovnať, k 1, 2 urovnať
|| rovnať sa
1. zried. stávať sa rovným, priamym, vzpriamovať sa, narovnávať sa: Jeho (Jarošova) postava počala sa nevdojak rovnať. (Vaj.)
2. (komu, komu v čom, čomu) byť taký ako niekto, byť rovný, rovnocenný (niekomu), mať rovnakú hodnotu, cenu ako niekto, ako niečo: (Žoša) chce sa rovnať Betke. (Jégé) Chudák šor Ilija, ani zďaleka sa nemôže rovnať nebohému kapitánovi Lukovi. (Kuk.) Hja, žreci múz! — Kto by tým sa rovnal? (Hviezd.) V práci sa (Pavlínka) rovnala chlapom, ale v láske sklamala. (Tal.)
3. (s kým, s čím, komu) prirovnávať sa k niekomu, k niečomu, pokladať sa za rovného s niekým, s niečím: Hoci sme boli rovesníci, vzrastom som sa nemohol s ním rovnať. (Švant.) Kde sa mne rovnať s Andrejom Lutišičom! (Vaj.) No, už sa ty mne, mati, nerovnaj. (Taj.)
4. (čomu) byť rovnaký, totožný, zhodný s niečím; byť celkom podobný niečomu, celkom sa podobať: Júlia vedela materi skomponovať účes, ktorý ju mladil, rovnal sa antickému. (Vaj.) Prázdnemu sa však rovná klasu (vaša krása). (Smrek) Pohybuje sa s vážnosťou, ktorá sa rovná len hodnosti jeho. (Kuk.) Lúčenie s milými smrti sa rovná. (Urbk.); mat. súčet uhlov v trojuholníku rovná sa dvom pravým uhlom; fyz. napätie sa rovná súčinu prúdu a odporu;
5. trochu zastar. zhodovať sa, byť zajedno: Naše nátury sa nerovnali. (Jégé) Bratia títo vo všetkom pekne sa rovnali a matka by ich nebola dala za šíry svet. (Dobš.);
dok. k 1, 2, 3 vyrovnať sa
zrovnať, -á, -ajú dok.
1. (čo) urobiť rovným, uviesť do jednej roviny, urovnať, zarovnať: z. terén; Zem zrovnal do vodováhy. (Pláv.); Upravím len rúcho; zrovnám v zrkadle, čo vadí. (Hviezd.); pren. Zrovnali rumy mojej dumy. (Botto)
● hovor. expr. z. niekomu kosti zbiť niekoho; z. niečo so zemou úplne zničiť (obyč. mesto, nejaké osídlenie);
2. (čo) dať do poriadku, usporiadať, urovnať: V mysli si zrovnal všetko, čo sa včera stalo. (Zúb.) Nevedel si zrovnať, ako môže boh postihnúť takýmto nešťastím práve jeho. (Vans.)
3. (čo) uviesť do súladu, zladiť: Dopomohol mu najpríkrejšie protivy zrovnať na bratský súzvuk. (Hviezd.)
4. (čo s čím) Používa sa nesprávne namiesto porovnať: Je veľký rozdiel zrovnať predvojnovú krčmu s terajším družstvom. (Heč.) Dojem nedal by sa naskrze zrovnať s včerajším súmrakom. (Chrob.);
nedok. zrovnávať, -a, -ajú
|| zrovnať sa
1. (s čím) dostať sa do jednej (horizontálnej) roviny s niečím, stať sa rovným: A čo by sa zem s nebom zrovnala, nešla by za teba. (Tim.)
2. zried. dostať sa do jednej (vertikálnej) roviny s niekým, s niečím, vyrovnať sa, porovanť sa: Keď sa im kone zrovnali, pozdravil. (Hor.)
3. (v čom) zhodnúť sa: V tom by sme sa dokonale zrovnali. (J. Chal.) Nezrovnajúc sa v náhľadoch, ako vlny v zbehu prudkom sme sa od seba odrazili. (Štúr.);
nedok. zrovnávať sa