zreteľ, -a m.
1. prizeranie na záujmy, potreby, stav ap. niekoho al. niečoho, rešpektovanie, všímanie si niekoho, niečoho, ohľad: mať, brať z. na niekoho, na niečo; (robiť niečo) bez z-a, so z-om na niekoho, na niečo; V zmýšľaní a konaní Kalinčiakovom dominuje zreteľ na reálne možnosti pre uskutočnenie toho plánu. (Mráz) Nemcom nechutil jeho prísny zreteľ na čistotu slohu latinského. (Hurb.); gram. príslovkové určenie z-a bližšie určuje, vymedzuje intenciu, zameranie deja v prísudku na predmet;
2. pozornosť, zvýšený záujem o niekoho, o niečo: obracať, obrátiť z. na niekoho, na niečo; spúšťať, nespúšťať, spustiť, nespustiť niečo zo z-a; klásť hlavný z. na niečo dôraz; strácať, nestrácať, stratiť, nestratiť zo z-a niečo;
3. (obyč. mn. č.) hľadisko, kritérium, podľa ktorého sa niečo posudzuje: estetické, filozofickí, jazykové, mimojazykové, umelecké z-e; náboženský z.; Uňho sa uplatňuje i zreteľ sociálny. (A. Mat.);
zreteľový príd. gram. z-é príslovky, z. genitiv