znalec, -lca, mn. č. -lci m. kto sa v niečom dokonal vyzná, kto vie niečo odborne posúdiť (zo skúsenosti al. ako odborník): z. písma, z. histórie, z. doby; z. vína, z. syrov; hudobný z., z. ľudovej reči; súdny z.;
znalkyňa, -ne, -kýň ž.;
znalecký príd.: z. posudok, z. výrok, z-á mienka; z-é dobrozdanie; pozrieť sa na niečo, skúmať niečo, prezrieť ničo z-ým okom odborne, so znalosťou o danej veci;
znalecky prísl.: z. (si) niečo pozrieť, obzrieť, z. posúdiť niečo, z. poznamenať;
znalectvo, star. i znalstvo, -a, str. odborná znalosť: z. písma; Zložiť svoj dôvtip a znalectvo dovedna. (Kuk.) Tá okolnosť svedčí o dávnom pozorovaní a podrobnom znalstve. (Dobš.)