znak1, -u m.
1. výrazná, rozlišujúca vlastnosť, charakteristická črta niečoho: charakteristické z-y národa, štýlové z-y ľudových piesní; sprievodný z. revolúcie, hlavné z-y krízy; vonkajšie, vnútorné z-y niečoho; dedičné z-y človeka; dôležitým z-om básne je rým; tuctová tvár bez osobitných znakov (Jaš.); zachytí (v literatúre) typické životné znaky istého kraja (Mráz);
2. viditeľný al. ináč vnímateľný prejav; znamenie, známka niečoho; príznak, symptóm; stopa: Počali sa javiť pri ňom znaky pomätenosti. (Záb.) Mnoho sveta cestuje, znak, že je mnoho práce. (Kuk.); zatrúbiť na z. víťazstva, odmeniť niekoho na z. uznania, spokojnosti, úcty, vďaky; vstať na z. protestu; Ani znaku, že by počula. (Fig.) Perie spálil, aby nebolo ani znaku po husi. (Taj.); hovor. Chlebnický sa poklonil o znak hlbšie (Kuk.) trochu, o poznanie.
3. prostriedok na oznámenie niečoho, znamenie, pokyn; signál: z. súhlasu, z. odporu; Prístav svetlom znaky dáva. (Šteinh.) Dekan dal znak, že môže sa začať skúška. (Taj.) Zaklepal tri razy na dvere, ktoré sa na tento znak otvorili. (Kal.)
4. viditeľná značka al. predmet slúžiaci na označenie niečoho; symbol; odznak: písomným z-om čísla je číslica; čínske z-y čínske písmo; grafické z-y; hraničný z.; z-om snúbencov sú snubné prstene; materinský znak na ľavom líci (Pláv.) znamienko; Vypálili mu ohnivý znak. (Kuk.); štátny, šľachtický, kráľovský, rytiersky z. erb; címer;
5. predzvesť, znamenie: Celú noc to Majdulino dieťa vyplakávalo, to je zlý znak. (Jégé)
6. lingv. jazykový z. (v štrukturalizme) spojenie označeného (odrazu skutočnosti v predstavách všeobecného, kolektívneho charakteru) a označujúceho (zvukového obrazu slova, výrazu);
7. filoz. na rozdiel od obrazu útvar, ktorý má s predmetom aj nesúhlasné vzťahy;
znakový1 príd. k 4, 5, 6: z-é písmo; z-á pamäť ktorej činnosť napomáhame rôznymi znakmi; jazykové javy majú z. charakter; z-á teória jazyka;
znakovosť, -ti ž. vlastnosť niečoho znakového; symboličnosť: z. umenia, z. prejavu; z. jazyka vlastnosť jazyka ako systému znakov;
znáčik, -a i -čka/-čku m. zdrob. expr. k 2, 4: Ani znáčku po ňom nebolo. (Dobš.) Baba odviazal (z krku) drahocenný znáčik. (Vaj.)
znak2, -u m. obyč. len v spojení na znak (novšie pís. naznak) dolu chrbtom, ležiac na chrbte: Ľahnem si na znak. (Taj.) Jurko ho položil na znak. (Tomašč.); šport. plávať znak štýl v plávaní, pri ktorom plavec leží horeznak;
znakový2 príd.: z-é preteky v plávaní naznak