zmyslieť si, -í, -ia, rozk. -sli dok.
1. zried. i zmyslieť (čo, s neruč., so spoj. že i bezpredm.) dostať myšlienku, vymyslieť si, pomyslieť si; zaumieniť si: čo si si to len zmyslel vyjadrenie nevôle nad konaním al. zámerom niekoho; Čo ste to len zmysleli, stvorička? (Kuk.) Zmyslela si nadužívať jeho mäkkosť. (Vaj.) Kdesi v prostriedku si zmyslel vstať na nohy. (Ráz.-Mart.) (Ďuro) si vtedy zmyslel, že na štátnych majetkoch dá výpoveď. (Laz.) Ty si prineskoro zmyslel: ešte pred adventom budem mať ohlášky s Kostrom. (Podj.)
2. (na koho, na čo) pomyslieť si, spomenúť si na niekoho, na niečo, pripomenúť si niekoho, niečo: Potom si zmyslela na dcéru, vnukov. (Hor.) Na omšu si dnes nikto nezmyslí, ani Anula. (Laz.)
3. i zmyslieť (čo, na koho) vymyslieť, vynájsť: Aj toho prekliala, čo zmyslel okovy. (J. Kráľ) Aj kroj má taký voľáky, čo si sám zmyslel. (Taj.) Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou? (Kuk.); príbehy zmyslené i skutočné (Žáry) vymyslené, neskutočné;
nedok. k 3 zmýšľať
zmýšľať, -a, -ajú nedok.
1. (o kom, o čom, ako i bezpredm.) mať určitú mienku, názor, presvedčenie; uvažovať, súdiť o niekom, o niečom: z. o niekom priaznivo, dobre, zle; pokrokove zmýšľajúci človek; Nevedieť, ako budú zmýšľať o mne moji potomci. (Al.) Poučila (ho) o tom, ako Alina zmýšľa o láske. (Jégé) Verím, že i vy zmýšľate národne a sociálne. (Fr. Kráľ) Zmýšľali po maďarónsky. (Vaj.) Muž nevie, ako mu žena zmýšľa. (Kuk.)
2. (s kým ako, čo) mať nejaký úmysel, zámer s niekým, zamýšľať, chcieť s niekým niečo; myslieť: z. s niekým úprimne, dobre; Šípil, že ten zákrt čosi zmýšľa s ním. (Jégé)
3. (čo) vymýšľať: Začal nové fígle zmýšľať. (Dobš.) Zmýšľal zábavky. (Taj.) Z dlhej chvíle zmýšľal, čím by ľuďom škodil. (Bedn.); expr. čertov zmýšľať (Lask. Taj.) vymýšľať niečo zlé, nekalé, nejaké huncútstvo, šibalstvo;
dok. k 3 zmyslieť (si)