zazvoniť, -í, -ia dok.
1. (o zvone) vydať tón, zaznieť: zvon, umieráčik zazvonil.;
2. (čím, na čom; na čo, na koho i bezpredm.) nárazom, nárazmi spôsobiť, že sa zvon al. zvonček rozochveje a vydá zvuk; zvonením niečo oznámiť, zvonením niekoho privolať, zavolať: z. zvončekom; Hrkala zazvonil na veľkom zvone. (Tim.) Zazvonili. Opona sa dvíha. (Šteinh.); z. na deň, na poplach; z. na sluhu, na vrátnika; Farár naložil zazvoniť miesto zvolávania. (Taj.)
3. (o iných kovových al. sklených predmetoch) vydať zvuk podobný zneniu zvona: šabľa zazvonila, kosa zazvonila, čakan zazvonil, ostrohy zazvonili; pohár zazvonil;
4. (čím, o čo) spôsobiť, že niečo, obyč. nejaký kovový al. sklený predmet vydá zvuk podobný zneniu zvona: z. ostrohami, čakanom; z. pohármi; Palier zazvonil o koľajnicu. (Zúb.)
5. expr. (o hlase, smiechu ap.) jasne, zvonivo zaznieť: hlas zazvonil, smiech zazvonil
zvoniť, -í, -ia nedok.
1. (o zvone) nárazmi srdca o plášť zvona vydávať zvonivý zvuk, vyzváňať; hlaholiť; znieť: zvony zvonia; Naštiepený umieráčik nikdy tak smutne nezvonil. (Kuk.); pren. bás. Plod zvoní na jabloniach (Smrek) pohybuje sa sem a ta, kolíše sa.
2. (o zvončeku al. o zvonci) nárazmi srdca o plášť zvončeka (zvonca) vydávať zvonivý zvuk, cengať; vyzváňať: zvončeky zvonia; Na dvore zvonili spiežovce. (Červ.) Telefón zvonil do zachrípnutia. (Krno); pren. Šabľa zvonila pri jeho boku (Vaj.) hompáľala sa.
3. (bezpredm., na čom, čím; komu) spôsobovať, aby zvon (zvony) vydával (vydávali) zvonivý zvuk, uvádzať zvon (zvony) do činnosti, vyzváňať: z. jedným zvonom; z. na všetkých zvonoch; Zvonár beží na zvonicu, zvoní. (Kuk.) Mama, kto umrel? Zvonia. (Mih.) Na nepomerne mnohých zvonoch skoro bez prestania zvonili. (Jégé) Kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia. (Ráz.)
4. (bezpredm. čím; komu) spôsobovať, aby zvonček (zvončeky) al. zvonec (zvonce) vydával (vydávali) zvonivý zvuk, uvádzať zvonček (zvončeky) al. zvonec (zvonce) do činnosti, cengať; vyzváňať: ovce zvonia zvončekmi; kravy zvonili zvoncami, z. niekomu na dome; A tak isto, rázne a či bezohľadne, zvonil, vyzváňal na byte. (Tat.); pren. bás.: Malá snežienka zvončekom bielym zvoní (Bedn.) pohybuje sem a ta, kolíše. Sláviček nezvoní v húšti (Vaj.) nespieva.
5. (čo, na čo; na čom, čím) rozzvučaním zvonov ohlasovať, oznamovať niečo; zvonením dávať isté znamenie al. vyzývať, pozývať na niečo. z. poludnie, obed; z. sedem (Taj.); z. na obed (Zúb.); z. na poludnie (Kuk.); Zvonili na polnoc (Krno) Zvonia na deň — mne na noc. (Botto) Zvonia do kostola. (J. Kráľ) Zvonia do chrámu, ľudia sa sypú. (Ráz.) V diaľke na pohreb zvonia smutným zvonom. (Horal); počuje zvoniť na umieráčiku (Taj.); z. na poplach zvonením upozorňovať na vznik ohňa al. na iné živelné nebezpečenstvo, pren. expr. upozorňovať na akékoľvek nebezpečenstvo: Keď horí, keď je povodeň, búrka, vtedy zvonia na poplach. (Ráz.-Mart.)
6. (čo, na čo) (o zvone al. zvonoch) rozzvučaním ohlasovať, oznamovať niečo, dávať isté znamenie: zvony zvonia poludnie, večer; zvony zvonia na modlenie; neos.: zvonilo poludnie (Kuk.); Ešte na poludnie nezvonilo. (Tat.)
7. (o kovovom al. inom tvrdom predmete) po náraze, údere vydávať zvonivý kovový al. sklený zvuk, cengať; štrngať: peniaze zvonia, kľuče zvonia, lyžičky, vidličky zvonia, poháre, črepy zvonia; V dlhých prestávkach pomedzi reč zvonili iba naše podkovičky na ceste. (Chrob.)
8. (čím, o čom) nárazom, úderom spôsobovať zvonivý kovový al. sklený zvuk, štrngať: Chvíľu sa kutila v izbe a zvonila riadom. (Jil.) Vozne zvonili o vozne. (Gab.) Zvonilo železo o skalu a budilo zvonenie pieseň. (Hor.) (Väznený) hlavičku už kloní, želiezkami zvoní (Švant.) je sputnaný. Ústa sa jej ťažko rozkalujú, zubami zvoní, pery sa jej chvejú (Švant.) drkoce; pren.: Zvuk jeho hlasu zvonil o malé dedinské obloky (Gráf) narážal na obloky. Chlebom zvoní pšenica o suchú hrudu (Heč.) klasy sa dotýkajú hrudy.
9. (bezpredm. i čím) (o hlase, smiechu, piesni ap.) zvonivo, zvučne, čisto, sýto ap. znieť, zvonivo zaznievať, hlaholiť, zvučať; zvučne sa ozývať: Dievka sa zasmiala; jej smiech zvonil čistým prsným zvukom. (Vaj.) Nech zvonia spevy veselé. (Ondr.) (Braček) smeje sa, v hrdle mu zvoní ani spiež čistý detský hlas. (Fig.) Radostné piesne škovránkov zvonili mi v žilách. (Švant.) Pod jej pružnými prstami uhýbali sa klávesy, struny zvonili energiou, aká sídlila v jej duši. (Vaj.); neos. Adela sa zasmiala svojím hlasným, metalickým smiechom, len tak zvonilo jej v hrdielku a upomínalo na klokot slávičí. (Vaj.)
10. zunieť, dunieť, ozývať sa; hučať: Ak si Mikeska vezme Aničku, dom bude zvoniť od prázdnoty. (Jes.) (Marke) cez celý deň zvonilo v ušiach richtárkino hundranie. (Min.) Krok tvrdo zvoní. (Horov) Buchol sa dva-tri razy do pŕs, až zduneli. „No, rec, ... či tak zvoní kadejaká hrachovina. (Kuk.) Tam sa brnejú lesy. Zurčia potoky a zvoní vzduch. (Fr. Kráľ); pren. Tu je tíšina a vzduch zvoní čistotou (Min.) je čistý; neos.: Prázdnotou zvonilo dookola. (Greg.) Hlavaj jasne čul, ako zvoní kdesi za dverami tým nemým zvonením, ktoré zalieha v ušiach, preniká naskrz a mrazí. (Urb.) Jajko veľké slzy roní, v ušiach mu už hučí, zvoní. (Bedn.) Všade také nejaké sviatočné ticho, že až v ušiach zvonilo. (Urb.)
11. bás. prejavovať svoju prítomnosť, hlásiť sa ohlášať sa: Jasne a čiste zvonili kdesi prvé mrazy. (Urb.) V ihravom čerení zlatistých lúčov zvonila jar a voňalo vŕbie, kríky a stromy v záhrade za vilou. (Urb.);
opak. zvonievať, -a, -ajú;
dok. zazvoniť