volať1, -á, -ajú nedok.
1. (bezpredm. i čo, na koho, na čo, za kým, za čí i so spoj. že) (o človeku) vydávať silný, mocný hlas; veľmi hlasno niekomu niečo oznamovať, ohlasovať (obyč. pri dorozumievaní na diaľku); kričať; (o zvieratách) ozývať sa, ohlášať sa: v. z veľkej diaľky; v. silným, mocným hlasom; kniž. v. veľkým hlasom (Rúf.); v. niekomu na slávu; Ľudia volali na seba jasnejšími hlasmi. (Urb.); v. na kone, na záprah; v. za odchádzajúcimi; „Máš?“ voláme o dušu. (Mor.) Z plného hrdla volám: Odzbrojiť! (Len.) Ktosi volal, že horí povala. (Hor.); kukučka volá; Kohút zaspieva hlasom trikrát volajúcim. (Rúf.);
pren. (o veciach) vydávať zvuk, ozývať sa: trúba volá (Vaj.) Keby som ja mlčal, kamene budú volať. (Zúb.)
● Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva (prísl.) o primeranej reakcii na niečie konanie; bibl., kniž. hlas volajúceho (volajúci) na púšti zbytočné, márne reči, al. snahy, nenachádzajúce ozvenu, ohlas;
2. (koho, čo) hlasom (obyč. vyslovením mena), posunkami ap. vyzývať, pobádať niekoho, aby k niekomu prišiel, aby niekam išiel: v. niekoho späť; v. deti domov; Počuť ženský hlas. Volá ma matka. (Vám.) Volajú raňajkovať. (Ráz.) Poďte dnu, — volá majster. (Taj.) Poď sa pigať, Maroš! — volá ho Miško. (Ráz.) Zuza ho volá očami. (Tim.) Pohvizdujem na psa, volám ho, ale nič. (Švant.); pren. práca, povinnosť ho volá musí sa venovať práci, povinnosti, má prácu, povinnosť;
3. (koho) vyzývať, pozývať niekoho ustálenou (úradnou al. priateľskou formou), aby niekam prišiel, aby navštívil niekoho al. nejaké miesto s nejakým cieľom, v nejakej veci ap.: v. lekára, v. pohotovosť, bezpečnosť; v. niekoho na (pred) súd predvolávať; v. niekoho na návštevu, na svadbu; Prišiel som vás volať na radostník. (Laz.) Dostal som telegram, volajú ma na poradu. (Urbk.) Volajú ho na všetky strany do kosby. (Taj.); v. niekoho za svedka; pren. kniž. v. niekoho na zodpovednosť robiť zodpovedným;
4. hovor. (koho, komu, kam) telefonicky sa spájať s niekým, telefonovať niekomu: v. (telefonicky) priateľa, priateľovi; v. na sekretariát, na hlavnú správu; (Informátor) načúval (pri aparáte) a dával Jožkovi najavo, že volá sekretárka. (Štef.)
5. (o čo, po čom, zried. i po kom) naliehavo, úpenlivo si žiadať niečo al. niekoho, dožadovať sa, dovolávať sa niečoho al. niekoho: v. o pomoc, v. o pomstu; v. po slobode, v. po náprave; Tu nič nedýcha, nevolá po živote. (Jaš.) Hydrocentrála bola preťažená, každý volal po elektrickom prúde. (Min.) Volali po štátnom zástupcovi, žiadali hlavu cenzora, ktorý článok prepustil. (Letz); cirk. hriech volajúci do neba, o pomstu, do neba volajúci hriech veľmi ťažký; kniž. do neba volajúca krivda, urážka veľmi veľká, ťažká;
opak. volávať, -a, -ajú;
dok. k 1-4 zavolať, k 1 i zvolať
zavolať, -á, -ajú dok.
1. (bezpredm., čo, komu, čomu, za kým i na koho, na čo) nahlas skríknuť, zakričať; zvolať: Chceli by ste rukami rozhodiť a zavolať. (Jil.) (Ilčíčka) zavolala do tmy: „Ľudia!“ (Urb.) Zavolal dcére, aby šla. (Tim.) Chcel celému svetu zavolať, že budeš moja. (Tim.) Andre zavolal za paňou. (Kuk.); z. na psa; Na Bašnárovom kopci nemáš na koho zavolať. (Vaj.)
2. (koho, čo) pozvaním, vyzvaním al. iným spôsobom privolať: z. lekára, hasičov; kvočka kvokaním zavolá kuriatka; Zavolal zo susednej miestnosti detektíva. (Urb.) Má dve známe rodiny, tie zavolá na večeru. (Jégé)
3. (čo) nejakým zariadením spôsobiť priblíženie predmetu, zariadenia ap., privolať: z. výťah
4. hovor. (koho, čo, kam) prehovoriť telefonicky s niekým, zatelefonovať niekam: z. priateľku, z. Prahu, Paríž; z. niekomu do bytu; zavolať z Bratislavy Trnavu (Pláv.)