mieniť, -i, -ia nedok.
1. mať mienku, myslieť si, domnievať sa: „Hrali sa na schovávanku,“ mienil Jerguš. (Ondr.)
2. zried. (koho, čo) mať na mysli niekoho, myslieť na niekoho, na niečo: „Idú azda predávať?“ mienil zas pána farára. (Kuk.)
3. (čo i s neurč.) mať v úmysle, zamýšľať, chystať sa, hodlať, chcieť: dobre mienená rada dávaná s dobrým úmyslom; domov sa vrátiť nemienim (Jes.);
dok. k 3 umieniť si i zaumieniť si
zaumieniť si, -i, -ia dok. (čo, s neurč. i so spoj. že) rozhodnúť sa pre niečo, predsavziať si: Keď si niečo zaumienil, mohli z neho pásy drať. (Urb.) Šimčisko si zaumienil doniesť nedeľné šaty. (Ondr.) Zachar si zaumienil, že musí syna oženiť. (Krno);
nedok. zaumieňovať si, -uje, -ujú