zaumieniť si -ni si -nia si zaumieň si! -nil si -niac si -nený -nenie (si) dok.
odhodlať sa po úvahe prísť k pevnému záveru a začať ho realizovať • rozhodnúť sa: odhodlal sa, rozhodol sa ísť študovať • predsavziať si • zaumieniť si (nadobudnúť pevný úmysel): predsavzal si, zaumienil si, že prestane fajčiť • odvážiť sa • osmeliť sa (dodať si odvahy, smelosti na vykonanie niečoho): odvážil sa, osmelil sa protestovať • dať sa • podujať sa • podobrať sa • podbrať sa • chopiť sa • chytiť sa • zried. ubrať sa (odhodlať sa niečo robiť, urobiť): pod(o)bral sa na operáciu; chopil sa konečne riešiť rodinný problém
predsavziať si nadobudnúť pevný úmysel niečo vykonať, podniknúť • zaumieniť si: predsavzal si, zaumienil si, že sa čo najskôr osamostatní; zaumienil si, predsavzal si sľub dodržať • kniž. uvziať si • zavzať si: čo si uvzal, zavzal, z toho nepopustil • umieniť si • zmyslieť si • zried. umyslieť si (F. Hečko) • zastar. zamyslieť si (Dobšinský) • rozhodnúť sa (po úvahe prísť k záveru urobiť niečo): rozhodla sa nefajčiť; mladí sa rozhodli na odvážny krok
rozhodnúť sa po úvahe prísť k záveru • odhodlať sa: rozhodol sa, že odíde; odhodlať sa k činu • dať sa (rozhodnúť sa pre istú činnosť): dal sa na podnikanie; dal sa na krádež • predsavziať si • zaumieniť si (nadobudnúť pevný úmysel): zaumienil si, že prestane fajčiť • prikloniť sa (rozhodnúť sa za istú možnosť): prikloniť sa k prvému riešeniu • hovor. expr. rozkývať sa (rozhodnúť sa po dlhom váhaní): konečne sa rozkývala • hovor. zastar. namyslieť sa • zastar.: ustáliť sa • rozhútať sa: namyslel sa, ustálil sa, že neodíde
zaumieniť si nadobudnúť pevný úmysel niečo uskutočniť • predsavziať si • vziať si pred seba • umieniť si: (za)umieniť si pravidelne navštevovať rodičov; predsavzal si, že zmaturuje s vyznamenaním • zmyslieť si • zastar. zamyslieť si (Dobšinský): zmyslel si zneužívať svoje postavenie • kniž. uvziať si • zried. umyslieť si (Hviezdoslav, F. Hečko) • rozhodnúť sa (po úvahe dospieť k záveru niečo urobiť): rozhodol sa polepšiť • fraz. vziať si do hlavy
mieniť, -i, -ia nedok.
1. mať mienku, myslieť si, domnievať sa: „Hrali sa na schovávanku,“ mienil Jerguš. (Ondr.)
2. zried. (koho, čo) mať na mysli niekoho, myslieť na niekoho, na niečo: „Idú azda predávať?“ mienil zas pána farára. (Kuk.)
3. (čo i s neurč.) mať v úmysle, zamýšľať, chystať sa, hodlať, chcieť: dobre mienená rada dávaná s dobrým úmyslom; domov sa vrátiť nemienim (Jes.);
dok. k 3 umieniť si i zaumieniť si
zaumieniť si, -i, -ia dok. (čo, s neurč. i so spoj. že) rozhodnúť sa pre niečo, predsavziať si: Keď si niečo zaumienil, mohli z neho pásy drať. (Urb.) Šimčisko si zaumienil doniesť nedeľné šaty. (Ondr.) Zachar si zaumienil, že musí syna oženiť. (Krno);
nedok. zaumieňovať si, -uje, -ujú
zaumieniť (si) [-mí-] dk rozhodnúť sa, predsavzať si: pospjchag k mňe prigjti do Nykopoli, nebo tam sem zaumjnil prezymowat; mezy pohani slyssano gest, že ty a Židé zaumjnjli ste se sprotiwiti a preto stawáss zeď (KB 1756; 1757); mihi deliberatum et constitutum est: tak sem uložil w sebe, zaumjnil; tenax propositi: w tem pozostawa, gako zaumjnil (KS 1763); nekdy člowek zaumjnil čitati negaky počet žalmúw (BlR 18. st); -ovať (si) ndk: destino: zaumjňugem sebe, w sebe; propono: zaumjňugem w sebe (KS 1763)