zaklepať, zaklopať -e -ú -úc/-ajúc dok.
1. vydať klepot: opätky z-li (po chodníku)
2. spôsobiť klepot: z. na dvere
3. niekoľkokrát udrieť prstami po niečom, poklopať: z. priateľovi po pleci
● (musím) z. po dreve, na drevo (podľa povery) zabrániť urieknutiu
zaklopať -pe -pú zaklop! -pal -púc -paný -panie dok.
klopať -pe -pú klop! -pal -púc/-pajúc -púci/-pajúci -panie nedok. 1. (na čo; ø) ▶ údermi, obyč. hánkou prsta, na dvere ohlasovať, upozorňovať na úmysel vstúpiť do miestnosti: k. na dvere ↗ i fraz.; k. na okno, na bránu; hlasno, dôrazne, nesmelo k.; nikoho som nepočul k.; Klopala takým zvláštnym súcitným spôsobom a ja som hneď vedel, že je zle. [J. Lenčo] 2. (čím (na čo; po čom); ø) ▶ údermi na tvrdý predmet spôsobovať krátke zvuky, klepať: k. kladivkom; má zlozvyk nervózne k. nohou; dážď klope na okno; podpätky klopú po asfalte; čížik klope na rímsu; ponáhľa sa, klopúc opätkami; srdce mu klopalo búšilo; Pozrite, ľudia, nie je krásny? - hánkou klopal na hrnček, oči mu len tak žiarili. [V. Šikula]; Bol to obyčajný drevený koník z hračkárstva, pravda, až na to, že kopýtkami klopal do taktu. [D. Hevier] ◘ fraz. bieda im klope na dvere začínajú trpieť biedu; klopať na drevo chrániť pred niečím zlým, nepríjemným (vyslovením formulky a urobením daného úkonu); klopať na dvere (obyč. o udalosti, dianí) blížiť sa, byť veľmi blízko: jar klope na dvere; klopať si na čelo naznačovať zlý, pochybný úsudok obyč. niekoho iného, ako je hovoriaci ▷ opak. klopávať -va -vajú -val; dok. ↗ klopnúť, zaklopať
klepnúť 1. vydať al. spôsobiť tupý zvuk pri miernom údere, náraze a pod. • klopnúť: dvere klepli, klopli • klapnúť • expr. chlopnúť (pri zatváraní): zámka klapla • cvaknúť (o ostrejšom zvuku): zuby cvakli, kľúč cvakol • expr. ťuknúť: v prístroji ťuklo; ťuknúť na oblok
2. mierne udrieť (obyč. prstami) • klopnúť: klepnúť si na čelo; klopnúť kladivom • expr. chlopnúť: chlopol ho po prstoch • zaklepať • zaklopať (viac ráz): zaklepať, zaklopať na dvere • poklepať • poklopať (viac ráz a zľahka): poklepal ho po pleci
klopať, -e, -ú, -úc/-ajúc, -ajúci nedok.
1. (na čo čím i bezpredm.) udieraním na tvrdý predmet vyludzovať krátke, tupé zvuky: k. na dvere, vták klope zobákom; klopanie mlyna
● hovor. bieda im klopala na dvere začínali trpieť biedu;
2. (o erdci) búchať, tĺcť, biť: klopanie srdca,
opak. klopávať, -a, -ajú;
dok. klopnúť, zaklopať
zaklopať i zaklepať, -á, -ajú dok. expr.
1. jemne, ľahko zaklopať, zaklepať: z. na oblok, na dvere; Ela zľahka zaklopkala črievičkou. (Gráf)
2. vydať zvuky ako pri klopkani, klepaní: Vtom po kamennom chodníku voľačo tupo zaklopká. (Ráz.-Mart.)
|| zaklopkať si i zaklepkať si (na čom) chvíľu, krátko spokojne klepkať: Mišo škúli, ako by si na ňom (na cimbale) zaklepkal. (Ráz.)
zaklopať i zaklepať, -e, -ú, -úc/-ajúc dok.
1. (na čo, čím o čo i bezpredm.) jemne na niečo viackrát udrieť: z. na okno, na dvere, na bránu, na vráta; Zaklepal hánkami o stôl. (Min.) Keď sa zberal, že tretí raz zaklope, odchýlila sa okenica. (Hor.)
2. zabúchať, zatĺct: Zaklepalo srdiečko. (Kal.)
zaklopať, zachlopať dk na čo, s čím na čo jemne viackrát na niečo udrieť: a tam zaklopaj na vráta, otvori ti sám pán tata (RL 16. st); a kdiž ten, kterjž pred wsseckymi Pjsmo čjta, pricházj na ta slova a gmenuge Aman, wsseckj deti s klopačkámi zaklopagu (BT 1758); kdiss prindess na hospodu, zachlopag z prstem na dwere; kdiss guss na hospodu prindess, podle obicege zachlopaj prstem na dvere (TRENČÍN 1780); wy podobnj budte lidem očekawagjcým Pána, aby ste hned, gakžby zachlopal, otewreli gemu (Le 18. st); oni tak se nazdawali, že dluho na tomto swete zustawati budu, a hle, tot, smrt gim na okno zaklopala (MK 18. st) sa priblížila