zahadzovať1, -uje, -ujú nedok.
1. (čo) odhodením sa niečoho zbavovať, vrhať, hádzať preč od seba, odhadzovať: Jedno pierko týždeň nosím, potom ho zahadzujem. (J. Kráľ); šport. z. loptu, šancu premárňovať, kaziť gólovú príležitosť; pren. Pre niktošov zahadzuje tie krásne zeme (Smrč.) zanedbáva, znevažuje.
● z. flintu do žita vzdávať sa, prestávať sa snažiť o niečo;
2. (čo) hádzať dozadu, za seba: Milo zahadzuje dlhé struky vlasov zo zapoteného čela (Tim.) prudkými pohybmi hlavy zasúva dozadu.
3. zried. (čo) hádzať na niečo, zavesovať, prehadzovať cez niečo: Kováč zahadzuje povrázok na haluz stromu (Dobš.) aby sa zavesil.
4. (čím) pomykávať, potrhávať, potriasať, mykať, šklbať; zakášať: V chôdzi zahadzoval ľavou nohou. (Kuk.) Vrtí a zahadzuje chvostom ako nažratý pes. (Fig.);
dok. zahodiť
|| zahadzovať sa
1. pomykávať sa, potriasať sa, mykať sa; krívať, pokrivkávať: Petráň zahadzuje sa na krivej nohe cez breh. (Fig.) Krt zahadzuje sa na kuľhavej nohe za ním. (Kuk.) Za nimi zahadzoval sa vychudnutý pes. (Ondr.)
2. expr. (s kým i bezpredm.) robiť niečo nedôstojné vlastného postavenia, vážnosti, ponižovať sa; morálne klesať: Básnikova žena a zahadzuje sa s dôstojníkom. (Fig.) Dievčisko k svetu a s touto hnusobou sa ide zahadzovať. (Laz.) Vtedy sa mu pozdalo, že sa v malom okresnom meste zahadzuje. (Min.);
dok k 2 zahodiť sa
zahodiť, -í, -ia dok.
1. (čo, čím, pren. i koho) prudkým pohybom, hodením premiestiť z jedného miesta a iní, hodiť, vyhodiť, prehodiť: z. guľu 15 metrov; Kotvu zahodil do žltého piesku. (Vaj.) Mať ho očakávala, aby mu zahodila čerstvo upečený posúšik na plť. (Janč.); pren.: Kde ma kráľova vôľa zahodí (Sládk.) presunie. Čo môže robiť obyčajný holič, ktorého osud zahodil až na námestie svätej Alžbety, na samý okraj sveta! (Jaš.) Položila som dievčatko do kolísky a zahodila som oči nie na veliteľa, ale na Petra (Janč.) pozrela som. (Mara) zahodí pohľadom i hore na chór. (Tim.); hovor. byť, stáť sotva na zahodenie kameňa (kameňom) v blízkosti, blízko;
2. (čo na koho, na čo) ľahko, voľne prehodiť, položiť, preložiť cez niečo, prikryť dakoho, dačo (obyč. kusom odevu): z. sieť na jarabice; z. huňu, kabát na plecia; Na hlavách mali na znak smútku zahodené čierne šatky. (Jégé) Zahodila na seba šál. (Jégé) Zahodila na seba akýsi župan. (Min.)
3. (čo za čo, za koho) prehodiť, hodiť, prudko založiť smerom dozadu, jedno za druhé: Starec zahodí ruky za chrbát a stúpa chodníkom. (Jaš.)
4. (čím) pohodiť: Krava rohom zahodila, bravka nabok zahodila. (Bedn.) Zahodí (Mikula) hlavou k obloku. (Heč.)
● z. rukou hodiť, pohodiť na znak nezáujmu, ľahostajnosti, zbytočnosti ap.: Machaj len zahodil rukou. (Min.)
5. (čo) vyradiť ako bezcenné, zlé, opotrebované ap., odhodiť: z. ohorok do trávy, z. smeti, kladivo, papiere, palicu, metlu, handry, odpadky, nepodarky; Strhol prstienok z malého prsta a zahodil. (Jes.); pren.: Tento ľud zahodil svoj kroj (Kuk.) prestal ho hostiť; z. hnevy odvrhnúť; z. staré mravy opustiť
● hovor.: dakto (dačo) nie je na zahodenie má cenu, je súci (súce); z. flintu, pušku do žita, z. zbrane vopred sa prestať boriť, namáhať, vopred, pred bojom sa vzdať; z. príležitosť nevyužiť; zahodená šanca premeškaná; nevyužitá;
6. zried. (čo) povedať, preriecť, poznamenať, prehodiť: „Ale nič zadarmo,“ zahodí hrdo Štúbrik. (Lask.);
nedok. k 1-5 zahadzovať
|| zahodiť sa
1. (na čo, kam) hodiť sa, vrhnúť sa: Jedna z nich (z vĺn) zahodila sa na skaliská. (Fig.) Marusa nevie, kde sa má od hrôzy zahodiť. (Švant.)
2. (kam) hodiť sa, posunúť sa, zasunúť sa smerom dozadu, za dačo: Odpovedá (sedliak), pohodiac hlavou — aby sa mu dlhé vlasy zahodili na šiju. (Tim.)
3. expr. (s kým i bezpredm.) dať sa do spojenia s dakým zlým; zvrhnúť sa, upadnúť, klesnúť morálne: Mieni sa zahodiť s ničomníkom. (Zván) Môžeš ujsť, veď ťa nikto nepozná, ale sa nezahoď ako padaňa. (Tat.) On si už zná cenu, nezahodí sa tak ľahko. (Vaj.) Dievča z dobrého domu, takto sa zahodiť! (Jégé);
nedok. zahadzovať sa