zahaliť -ľ! dok. kniž. zakryť (význ. 2), zastrieť: prach z-l oblohu; z. si tvár závojom; z. sa do plášťa;
pren. život z-ený tajomstvom;
nedok. zahaľovať
// zahaliť sa: obloha sa z-la mrakmi
zahaliť, -í, -ia, rozk. -haľ dok. (čo, koho; čo, koho čím, do čoho) zastrieť dookola, obostrieť niečím, zakryť, pokryť zo všetkých strán: Durdík zahalil si hrdlo hodvábnym šálom. (Tat.); hustým závojom zahalená tvár (Jes.); Prach zahalí oblohu. (Boor) Kostol je zahalený rannou hmlou. (Fig.) Hlavy chlapov zahalil oblak pary. (Zúb.); pren. súmrak, šero, tma, noc zahalí niečo zotmie sa: noc zahalí prírodu do tmavého plášťa (Vans.); Šero sa rozprestrelo a zahalilo celý okršlek. (Vaj.); pren. expr.: Akási sladká chmára zahalila jej myšlienky (Jes.) oddala sa príjemnej bezmyšlienkovitosti. Vážnosť zahalila dušu magickou vôňou chrámu (Zúb.) prenikla, opanovala;
nedok. zahaľovať, -uje, -ujú
|| zahaliť sa (do čoho, čím, bás. i v čo) zastrieť sa dookola, obostrieť sa, zakryť sa: Pani zahalila sa do zamatovej bundy. (Jes.) Kráľovná sa dlhým závojom zahalila. (Kal.) Sedela v závoj čierny zahalená. (Sládk.) Matke sa oči zahalili akoby jemnou hmlou. (Zúb.); mesiac sa zahalil (Jaš.) zašiel za oblaky; nebo sa zahalí (Pláv.) zamračí sa; pren.: stanica zahalená do večerného súmraku (Urb.); Zem v tmavý šat sa zahalila (Jes.) prišla noc, zotmelo sa. Vrcholce zahalili sa modrastým závojom úsvitu (Kuk.) na vrcholcoch začínal sa úsvit; expr. Zahalí sa do mlčania. (Urb.);
nedok. zahaľovať sa
zahaľovať p. zahaliť