Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

zablúdiť -i dok.

1. stratiť orientáciu, poblúdiť: z. v hore; z-ená ovca

2. náhodne sa niekde dostať, zatúlať sa: vták sem zriedka z-i; z-ená strela zblúdená;

pren. pohľadom z-l von mimovoľne pozrel

zablúdiť -di -dia (ne)zablúď! -dil -diac -dený -denie dok.

blúdiť -di -dia blúď! -dil -diac -diaci -denie nedok. 1. (kde; ø) ▶ pohybovať sa po nesprávnej ceste, nevedieť sa zorientovať v neznámom prostredí: b. v cudzom meste, v lese, v tme; ukázať cestu blúdiacemu; Vežiak som napodiv našla rýchlo, bez blúdenia. [NP 1986]
2. (kadiaľ) ▶ chodiť bez cieľa, potulovať sa; pohybovať sa sem i tam: b. mestom, po meste, svetom, po svete; celé dni blúdi kade-tade; oblaky blúdia oblohou, po oblohe; Každú noc blúdi so sviečkou domom. [K. Horák]; Poľanou blúdi svorka vlkov. [Sme 2002]; pren. b. v myšlienkach, vo fantázii; b. vo hviezdach byť zasnený
3. (čím po čom) ▶ pohybovať niečím náhodne meniac smer: b. rukou po niečom; Amatérsky astronóm ju objavil náhodou, keď blúdil ďalekohľadom po oblohe. [Pd 1995]
4. ▶ zotrvávať v omyle, nemať pravdu; syn. mýliť sa: riziko omylov a blúdenia [Ľ. Repáň]; Pokým iné slovanské národy blúdili v tme pohanstva, slovenský národ vstupuje medzi kresťanské národy. [F. Hrušovský]
◘ fraz. blúdiť očami/zrakom/pohľadom po niekom, po niečom meniť smer pohľadu; myšlienky/spomienky mu (jej, im) blúdia al. jeho (jej, ich) myseľ/rozum/duch blúdi rozmýšľa, rozmýšľajú o niečom vzdialenom; pohľad/zrak/oči mu (jej) blúdi po niekom, po niečom díva sa bez sústredenia, mení smer pohľadu
▷ opak. blúdievať -va -vajú -val; dok. k 1, 4 ↗ poblúdiť k 1 i ↗ zablúdiť

blúdiť, -i, -ia nedok.

1. chodiť po nesprávnej ceste: b. v lese, na neznámom mieste, b. potme;

2. (o človeku) chodiť bez cieľa sem a tam, túlať sa, potulovať sa, ponevierať sa, tárať sa; (o veciach) pohybovať sa sem i tam, hore dolu: b. po uliciach, ulicami, mestom, po meste, poľom, po poli, lesom, po lese, b. po svete, svetom; začali blúdiť po nebi oblaky (Švant.); tiene blúdia siným poľom (Kras.); po klávesoch ospalo blúdia ruky (Krčm.)

● b. očami, zrakom, pohľadom (po kom, po čom) pozerať z predmetu na predmet, stále meniť smer pohľadu; oči mu (jej) blúdia, zrak, pohľad mu (jej) blúdi (po kom, po čom); jeho (jej) myseľ, rozum, duch blúdi niekde, myšlienky, spomienky blúdia myslí na niečo (obyč. vzdialené);

3. mýliť sa, žiť, zotrvávať v omyle, v nesprávnom názore: ideové blúdenie, b. v sektárstve, v pohanstve;

cirk. odchyľovať sa od učenia cirkvi;

opak. blúdievať, -a, -ajú;

dok. k 1, 3 poblúdiť;

k 1 i zablúdiť

zablúdiť, -i, -ia dok.

1. stratiť smer, orientáciu a zísť zo správnej, dobrej cesty, poblúdiť: V zime chodili matere po malé deti, aby potme nezablúdili. (Taj.) Hory sú veľké. Tam možno i zablúdiť. (Jil.) Cesta je zložitá, zablúdiť sa dá veľmi ľahko. (Tat.); pren. Úzky chodník zablúdil medzi stromy (Gab.) vinul sa medzi stromami a v diaľke sa stratil. Ej zablúdili sme, zablúdili v krtisku bolesti a smútkov. (Kost.) prežívajúc bolesť a smútok stratili sme správny cieľ.

2. (kam) náhodne, príležitostne, občas si niekam zájsť na chvíľu: V ceste mal ešte kaviareň Metropol, kam občas zablúdil na partiu šachu. (Urb.) Iba panský hájnik sem niekedy zablúdil. (Hor.)

3. (o veciach) mimochodom, náhodne sa niekam dostať: I táto práca zablúdila k ochotnému Jankovi Kadavému. (Vlč.); chvíľami zablúdil cez pobrežné vŕšky do záhrad vetrík (Jil.); pren. Aby sme nezablúdili od divadiel: V Moskve teda... (Jes-á) aby sem sa neodchýlili od témy, predmetu v reči.

4. (čím, na čo, kam) (o očiach, o pohľade) pozrieť sa, zahľadieť sa niekam: Oči mu nevdojak zablúdili na Soninu ulicu. (Urb.) Zablúdil očami do poľa. (Jaš.) Jeho oko zablúdilo k horám. (Hor.) Ondrejov pohľad zablúdil na nočný stolík. (Krno)

5. (o myšlienke, fantázii ap.) náhle si spomenúť na niečo, vybaviť si niečo v mysli: (Fantázia) zablúdila na nivy. (Kuk.) Ak mi zablúdi myseľ do prvších čias... (Šolt.)

6. expr. zmýliť sa v konaní, dopustiť sa omylu, chyby: Slzy či smiech kto predáva si, zablúdi. (Min.)

zablúdiť dk
1. z čoho, od čoho zísť z cesty, stratiť cestu: a tak potem, kdy se domow nawraczel zas ku oczj swemu, že bj potem tenže syn geho zabludyl s czesti (ORAVA 1574); magjce wgjt a wkročit do domu predkom, abis ode dwerj nezabludil, w tarnacyku se zastaw (KoB 1666); w gistem meste male dita od domu zabludilo, sem tam po ulicach s plačom sa tulalo (MiK 18. st)
2. do čoho, kam, ku komu náhodne sa ocitnúť niekde, prísť niekam, k niekomu: trafilo by sa mi v noci k nemocnému, a já bych zablúdil k devčaci svarnému (AD 1782); (syn) do Salentu zablaudil, než sstestliwj gest to blud (PT 1796);
x. pren protoss, o krestane mili, kteri ste pro slepotu hrichuw a neprawosti wassich do pekelneg temnosti zabludili (MS 1758) upadli
3. náb od koho, od čoho opustiť niekoho, niečo, vzdialiť sa od niekoho, niečoho: alye on to vidzél z trúna szvoho, śe z pravéj drahi vsitké zablúdzilyi (DŽ 1752); a potom chwálu wzdáwal Bohu, že od cesty zabludjl (WP 1768); že gdyž sem gá nic nebyl, učinil sy mne, a když sem daleko zabludil od tebe, nawrátils mne (MPS 1777);
x. pren náb tú gednu (ovcu Kristus), genž bila zablúdila, wihledáwal (VP 1764) zblúdila, odvrátila sa od viery; zabluďovať ndk 1: devio: zabluďugem, s cesti wycházám (KS 1763); k 2: aberro: pomylugem se, pobluďugem, zabluďugem; allucinor: blúdjm, myljm se, zabluďugem (KS 1763)