búchať, -a, -ajú nedok.
1. robiť buchot (udieraním, dupaním, narážaním na tvrdé predmety ap.): dvere búchajú; b. dvermi; Pošiel dlažbou, búchajúc veľkými zablatenými čižmami. (Jes.) Ťažké vozne hlucho búchali v spleti koľajníc. (Urb.); búchajú z mažiarov (Ráz.) strieľajú;
2. (na čo, po čom, do čoho, zried. i do koho, o čo i bezpredm.) udierať, biť, tĺcť: b. na dvere, na okno; búchanie na zvon (Tim.) poplašné zvonenie; b. päsťou do stola, na stôl, b. do perín, b. niekoho po chrbte, do chrbta; More nebúchalo už na loď, ale ju hladkalo. (Jes.); srdce mu (jej, im) prudko búcha, búchanie srdca; Ani jej už nebúcha v sluchoch. (Kuk.); pren. dym búchal vysoko (Rys.) prudko vyrážal; v hlave búchala myšlienka (Kuk.) stále sa vracala;
3. pejor. rozprávať hlúposti, tárať: b. do sveta, b. dve na tri;
opak. búchavať, -a, -ajú;
dok. buchnúť, k 1 i zabúchať
|| búchať sa expr. (o čo, do čoho) udierať sa, biť sa, tĺcť sa: voda sa búcha o múry (J. Kráľ), on sa búcha o ploty (Kuk.)
● b. sa do pŕs (star. i v prsia) veriť sa
zabúchať, -a, -ajú dok. (čím, na čo i bezpredm.) niekoľkokrát udrieť a spôsobiť hrmot, silno zaklopať: z. na dvere, na oblok, na bránu ap.; Zabúchal železom na stenu baráka. (Min.) Zabúchal hneď skraja dedinky. (Taj.); pren. expr. srdce mu zabúchalo (radosťou, ľútosťou, od radosti ap.) preniklo ho silnejšie citové vzrušenie