ďakovať, -uje, -ujú nedok.
1. (komu, zried. i čomu za čo i bezpredm.) vyslovovať vďaku, vzdávať vďaku: ď. niekomu za pomoc, za láskavosť, za ochotu, za dobrodenie; srdečne, úprimne ď.; ďakujem, ďakujem pekne a) zdvorilostná formulka poďakovania, b) výraz zdvorilého odmietnutia: ďakujem, neprosím nechcem, c) iron. výraz nesúhlasu, odmietnutia al. pohŕdania: Ďakujem pekne za takú pomoc!
2. hovor. (komu, čomu za čo) byť povďačný, zaviazaný, vďačiť: Sovietskej armáde ďakujeme za oslobodenie.
● ľud. ďakovať bohu výraz používaný ako vložka v reči na vyjadrenie spokojnosti, chvalabohu;
3. odpovedať na pozdrav: „Dobrý večer!“ pozdravil mamu. „Dobrý večer!“ ďakuje ona. (Kuk.)
4. zastar. dok. (za čo) zaďakovať, zrieknuť sa niečoho: Jedni z priateľov mu radili vôbec ďakovať za úrad. (Taj.);
opak. ďakovávať i ďakúvať, -a, ajú;
dok. k 1, 3, 4 poďakovať (sa), zaďakovať
zaďakovať, -uje, -ujú dok.
1. (komu za čo i bezpredm.); prejaviť, vysloviť vďaku, poďakovanie, poďakovať: z. niekomu za (na) pozdrav; Marína zaďakovala mu s chladnou tvárou. (Tim.) Peter zaďakoval za zaujímavé vysvetlenie. (Háb.) Chytila som košíček, zaďakovala a ponáhľala sa domov. (Fig.)
2. (z čoho i bezpredm.) vzdať sa úradu, funkcie, zložiť úrad, odstúpiť: Lemjak zaďakoval z úradu. (Šolt.) Zajtra zaďakuje z richtárstva. (Tim.) Potom mi oznámite, či zaďakujete pri obci a ostanete v škole. (Tim.)