vztýčiť -i dok.
1. vzpriamiť smerom dohora: v. hlavu, v-ený ukazovák
2. vytiahnuť nahor al. postaviť do vzpriamenej polohy: v. vlajku, v. stožiar; geom. v. kolmicu (k rovine) viesť ju v danom bode;
nedok. vztyčovať
// vztýčiť sa vzpriamiť sa: postava sa hrozivo v-la;
nedok. vztyčovať sa
vztyčovať -čuje -čujú -čuj! -čoval -čujúc -čujúci -čovaný -čovanie nedok.
vztyčovať sa -čuje sa -čujú sa -čuj sa! -čoval sa -čujúc sa -čujúci sa -čovanie sa nedok.
vztýčiť, -i, -ia dok. (čo)
1. natiahnuť, narovnať, zdvihnúť do výšky: v. hlavu, ruku; v. bodák; vztýčený ukazovák (Heč.); v. vlajku vytiahnuť na stožiar
● chodiť so vztýčenou hlavou hrdo;
2. postaviť niečo tak, aby to stálo vzpriamene, aby sa to týčilo do výšky: Neznámy pri ceste kríž vztýči. (Jes-á) Na deň, na dva prerušia cestu vztýčia svoje stany (Letz) postavia; geom. v. kolmicu narysovať al. určiť kolmicu v danom bode;
3. zried. vytýčiť: Sprenevieral som sa cieľu, ktorý predo mnou vztýčila. (Kuk.);
nedok. vztyčovať, -uje, -ujú
|| vztýčiť sa
1. zaujať vzpriamenú polohu, zdvihnúť sa, vzpriamiť sa: Zastal a vztýčil sa na bujarom koni. (Kal.) Na temene sa mu vztýčila vzdorovitá štica. (Karv.); pren. Pohanstvo sa mocne vztýčilo (Hor.) vzchopilo sa.
2. kniž. zried. náhle vzniknúť, vynoriť sa, ukázať sa, povstať: Kto je vinný? — vztýčila sa nástojčivá otázka. (Letz);
nedok. k 1 vztyčovať sa