vzduch, -u m.
1. plyn obklopujúci zem, zmes kyslíka, dusíka a iných plynných súčastí, ktorú vdychujú živé tvory; povetrie: čerstvý, studený, čistý v.; nadýchať sa (čerstvého) v-u; nabrať v-u do pľúc, do pŕs; vznášať sa vo v-u (napr. o vtákoch) lietať; tlak, prúd v-u; stlačený v.; výmena v-u prúdenie; Zašermuje bankovkami vo vzduchu. (Kuk.)
● lapať, chytať v. namáhavo, ťažko dýchať (obyč. pri námahe al. pri väčšom citovom vzrušení); hovor. vyhodiť niečo do v-u (napr. most, továreň ap.) uskutočniť explóziu; hovor. vyletieť do v-u vybuchnúť, explodovať; hovor. niečo visí vo v-u cítiť blízkosť niečoho; hovor. žart. V kancelárii ma ani nezbadali, ako čo by som bol býval vzduchom (Jes.) vôbec si ma nevšimli; hovor. v. je čistý nič podozrivého sa nedeje, nikoho podozrivého nevidno; Čosi hrozného naplňovalo vzduch (Vám.) bolo cítiť; hovor. hovoriť do v-u tárať nezmysly;
2. ovzdušie, atmosféra, výpar v istom priestore: Okná slzia od ťažkého, nedýchateľného vzduchu. (Jaš.) Vzduch sa plní zápachom. (Zúb.) Vzduch v miestnosti, kde spali vojaci, bol skazený. (Urb.) vzduchový príd.: v. prúd, v-é bubliny, v-á vlna, v. komín; lek. v-á embólia bublinka vzduchu v krvi; v-á pošta pneumatická