vzťah -u m.
1. vnútorná spojitosť, súvis medzi javmi: spoločenské v-y; ekon. → výrobné v-y; filoz.: v. obsahu a formy, v. medzi bytím a vedomím
2. uvedomený postoj človeka k niekomu, niečomu, vzájomná súvislosť s niekým, niečím, pomer: priateľský, príbuzenský, partnerský v., v. medzi otcom a synom, vyvinul sa medzi nimi úzky v.; v. k prírode, k tradíciám
3. kladný postoj, záujem: vypestovať v mládeži v. k umeniu
□ (ne)mať v. k niečomu (ne) zaujímať sa o niečo; byť vo v-u s niečím súvisieť s niečím;
vo vzťahu k predl. s D vyj. zreteľ: postavenie ministerstiev vo v-u k podnikom;
vzťahový príd.: lingv. v-é prídavné meno (napr. bytový, vodný);
vzťažný príd. lingv.: v-á funkcia zámen vyjadrujúca podraď. vzťah medzi vetami; v-á veta vedľ. veta uvedená zámenom vo vzťaž. funkcii
vzťahový -vá -vé príd.
vzťah, -u m. okolnosť, že niekto al. niečo je v nejakej súvislosti, spojitosti s niekým al. niečím iným, pomer osoby al. veci k inej osobe al. veci, relácia: priateľský, príbuzenský v.; vlastnícky v.; spoločenské v-y; Vo vzťahu k synovi využíval celý fond lásky. (Podj.); v. obsahu a formy; ekon. výrobné v-y vzájomný pomer ľudí v procese výroby;
filoz. kategória vyjadrujúca pomer, vnútornú súvislosť, zákonitú podstatu skutočnosti; gram. syntaktický v. pomer, v ktorom sú jednotlivé výrazy vo vete;
mat. spôsob, ktorým hodnoty niektorých výrazov obmedzujú hodnoty iných veličín
● mať k niečomu vzťah prejavovať záujem o niečo; byť vo vzťahu s niečím súvisieť;
vzťahový príd.: log. v-é súdy; gram. v-é prídavné mená vyjadrujúce vzťah k základnému slovu