vyvolať dok.
1. (požiadaním, znamením ap.) dať popud, aby niekto odniekiaľ niekam vyšiel: v. učiteľa zo zborovne; v. herca na javisko
2. volaním oznámiť, vyhlásiť: dať v. mená svedkov
3. vyslovením mena vyzvať žiaka odpovedať: byť v-ný pred tabuľu, z matematiky
4. podľa mystických predstáv privolať: v. ducha (na špiritistickej seanse)
5. spôsobiť vznik, vzbudiť, podnietiť: v. škandál, hádku; v. (dobrý) dojem
6. navodiť predstavu, vybaviť: v. si v mysli známy obraz
7. pôsobením vývojky urobiť fot. obraz viditeľným: v. film;
nedok. vyvolávať -a
1. k 1 – 7
2. expr. opakovane, veľa volať; vykrikovať: v. na statok
3. expr. opakovane, naliehavo pozývať: ustavične ho v-l k nim
budiť 1. privádzať zo spánku do stavu bdenia, vytŕhať zo spánku • zobúdzať • prebúdzať: budí, zobúdza, prebúdza ich rachot električiek • expr.: duriť • durkať • búriť • burcovať • buntošiť • buntovať: durili, burcovali, buntošili nás už o polnoci; mať ho durkala zavčasu; búrili nás ešte pred svitaním • nár. bútoriť
2. byť príčinou niečoho, spôsobovať vznik niečoho • vzbudzovať • prebúdzať • vyvolávať • podnecovať • vznecovať: budil, vzbudzoval, vyvolával všade záujem, obdiv; budili, podnecovali v nás nenávisť; svojím správaním budili, vznecovali podozrenie • odb. generovať: budiť, vzbudzovať, generovať elektrické kmitanie
kričať 1. vydávať hlasný, prenikavý hlas, zvuk (o živých tvoroch, najmä o ľuďoch) • volať (niečo pritom oznamovať): z diaľky na nás kričia, volajú • kríkať (Tatarka, Timrava) • robiť krik: deti na dvore kričia, robia krik • vykrikovať • vykríkať • vyvolávať (s prestávkami): ešte dlho za nami vykrikovali, vyvolávali • pokrikovať • zried. pokríkať (prerušovane): pokrikovať na hráčov • expr.: revať • vyrevovať • vyrevúvať • vrieskať • vyvreskovať • vyvreskúvať • vrešťať: reval, vrieskal na nás z plného hrdla; opice vrešťali • expr.: škriekať • škrečať (škrekľavo kričať) • expr. ziapať (zlostne, nahnevane) • pejor.: jačať • bľačať • bliakať • vybľakovať • vybľakúvať (nepríjemne al. ako zviera): jačal od hrôzy; Nebliakaj na mňa! • expr.: zavýjať • ujúkať • ryčať • ručať (ťahavo): ryčala od bolesti • expr. štekať • brechať (zlostne): ustavične na seba štekali • expr.: hulákať • hučať • húkať (nepríjemne): huláka, húka na deti • expr. hrmieť (kričať hromovým hlasom) • expr.: hartusiť • hartušiť (znepokojovať krikom) • nár.: harmantiť • hvečať • hriakať • herbeľovať
2. p. biť sa 2
nabádať dávať podnet, popud na nejakú činnosť • pobádať: nabádal mladých na opatrnosť; pobádal žiakov do učenia • ponúkať • núkať: ponúkala, núkala hostí sadnúť si • podnecovať (niečo): podnecoval vzburu • povzbudzovať (zároveň dodávať odvahu): povzbudzoval ho, aby vydržal do konca • vyvolávať • prebúdzať • vzbudzovať (zároveň spôsobovať vznik niečoho): otec prebúdzal v deťoch lásku k národu • nutkať • kniž. pudiť (obyč. o pocitoch): čosi ho nutkalo, pudilo odísť • našepkávať • šepkať • nahovárať (nabádať na nejakú novú činnosť): čosi mu našepkávalo, šepkalo, aby prestal piť; nahovárali ho, aby prijal funkciu • navádzať • lákať • vábiť (zároveň presviedčať): navádzal ho na krádež; vábil ho na výlet • vyzývať (dôrazne nabádať): vyzýval ho, aby prehovoril • hovor.: ťahať • priťahovať: ťahal, priťahoval kolegu k robote • mať • viesť (zároveň ukazovať smer): mali, viedli nás k tomu, aby sme nikomu neubližovali • poháňať • naháňať • hnať • náhliť • súriť (nabádať na intenzívnejšiu, rýchlejšiu činnosť): musel syna naháňať, hnať do učenia; poďte už, súri otec • expr.: badúriť • duriť: duril všetkých do práce • nútiť • donucovať • prinucovať (nabádať príkazom): nútil syna študovať
plodiť 1. prinášať plody; dávať život • rodiť: mladé ovocné stromy začínajú plodiť, rodiť neskoro; plodiť, rodiť deti
2. kniž. byť príčinou vzniku niečoho • spôsobovať • zapríčiňovať: násilie plodí, spôsobuje, zapríčiňuje násilie • utvárať • vytvárať • tvoriť: nedôvera utvára, tvorí zlú atmosféru • vyvolávať • privodzovať: hriech vyvoláva, privodzuje nešťastie
volať 1. (o človeku) silným hlasom oznamovať • kričať: volá o pomoc, kričí zo sna • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa (odniekiaľ): ohlášal sa, ozýval sa z izby • vyvolávať • vykrikovať (často, ustavične): vyvolávala na susedku
2. (o niektorých vtákoch) vydávať zvuky • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa: divé husi volajú, prepelice sa ohlášajú
3. hlasom, vyslovením mena a pod. upútavať pozornosť • kniž. zvať: volal deti domov • pozývať (na účasť na niečom): volal, pozýval ho na konferenciu, na návštevu • vyzývať • vyvolávať (opätovne volať): vyvoláva ma k nim hrať sa spolu
4. telefonicky nadväzovať spojenie • telefonovať • ozývať sa • ohlášať sa: pravidelne volal, telefonoval, ohlášal sa z cudziny
5. používať meno • nazývať: volali ho starký • kniž.: menovať • zvať: vrch zvali Grúň • pomenúvať • označovať (o rastlinách, veciach): tieto rastliny označujeme ako teplomilné • oslovovať • titulovať (o človeku): titulovali ho pán doktor • prezývať (volať prezývkou, dávať niekomu prezývku): prezývali ju papuľou
6. p. žiadať 1
vyvolávať 1. porov. vyvolať 2. p. volať 1, 3
vyvolať1, -á, -ajú dok.
1. (koho) volaním, vyslovením mena al. iným spôsobom dať popud, aby niekto odniekiaľ vyšiel, aby sa niekde objavil: Zuza vyvolá muža z komôrky. (Heč.) Dupot kopýt vyvolal do obloka maliarika. (Fig.)
2. škol. (koho) vyslovením mena vyzvať žiaka odpovedať: Pán profesor otvorí notes a vyvolá ma. (Al.)
3. zastar. (čo) hlasno zvolať, nahlas povedať: „Ha, zrada“, vyvolal jeden. (Kal.) „Oj-joj!“ vyvolal nežne pán Elek. (Kuk.)
4. (koho, čo) podľa mystických, okultistických predstáv privolať niekoho zo záhrobia: Pokúšali sme sa vyvolať Kunszentmártoniho ducha. (Bedn.);
nedok. vyvolávať1, -a, -ajú
vyvolať2, -á, -ajú dok. (čo)
1. spôsobiť, aby niečo vzniklo, vzbudiť, podnietiť: v. vzburu, povstanie, stávku; v. škriepku, hádku, škandál, výtržnosť, bitku; Jeho skomolená veta vyvolala výbuch smiechu. (Zúb.) Svojimi slovami nevyvolal nijaký dojem (Letz)
2. vybaviť (si) niečo v mysli, predstaviť (si): Prižmúril oči a snažil sa vyvolať si Adin obraz. (Min.) Syn im vyvolal obraz bojovného otca. (Letz)
3. fot. pôsobením vývojky urobiť obraz na fotografickej doske, na filmovom páse viditeľným: v. film, fotografickú dosku;
nedok. vyvolávať2, -a, -ajú
vyvolávať1 p. vyvolať1
vyvolávať2 p. vyvolať2
vyvolávať3, -a, -ajú nedok.
1. (čo, na koho, na čo i bezpredm.) ustavične hlasno volať, vykrikovať: Matiaš ustavične vyvoláva: „Vivat Adam!“ (Kal.) Vyvolával na ovce. (Taj.) Kamelotík vyvolával: „Zvláštne vydanie.“ (Tat.) Volal som, vyvolával, ale on akoby ma nepočul. (Ondr.)
2. (koho) znova a znova volať, pozývať, vyzývať: Ondrej chodil po lekároch a vyvolával ich ku svojej matke. (Ondr.) Načo ho sem vyvolávaš? (Bod.) Oslav vyvoláva Kozlíka na súboj. (Vaj.)