rušiť, -í, -ia nedok.
1. (čo) zrušovať, mariť existenciu niečoho, robiť neplatným, odvolávať, nedodržiavať: r. sľub, r. slovo, r. zákony a nariadenia, r. ustanovenia, r. platnosť rozsudku;
2. (čo) nepriaznivo, škodlivo zasahovať do niečoho, čiastočne mariť, kaziť, porušovať: r. mier, r. výstavbu; Nebudete jej vôľu rušiť? (Kuk.) Škoda mu rušiť šťastie. (Smrek) Ruším to dlhé mŕtve ticho. (Vlč.)
3. (koho) vytrhovať z myšlienok, vyrušovať v práci, v spánku, pri oddychu ap.: Mládenec priviera mihalnice, aby ho nerušila krásna noc. (Tat.);
dok. k 1 porušiť, zrušiť;
k 2 narušiť;
k 3 vyrušiť
vyrušiť, -í, -ia dok.
1. (koho z čoho, v čom) rušivo zasiahnuť do činnosti dakoho, do stavu, v ktorom sa dakto nachádza ap., vytrhnúť niekoho z istej činnosti, z odpočinku ap.: Ráno pri vyučovaní vyrušil môjho muža akýsi zlovestný výkrik z ulice. (Vans.) Predtucha neraz ho i v noci vyruší zo sna. (Kuk.) Nič ich neprišlo vyrušiť v robote. (Fel.)
2. (koho, čo) vyviesť z pokojného stavu, vzrušiť, znepokojiť: Otec, teba už nič nevyruší na tomto svete. (Stod.) Ťažké myšlienky vyrušili chalupu z dlhoročnej lenivej pohody. (Jil.);
nedok. vyrušovať, -uje, -ujú, zried. i vyrúšať, -a, -ajú
|| vyrušiť sa (z čoho) prerušiť nejakú činnosť: Vtedy som sa vyrušil z roboty. (Švant.);
nedok. vyrušovať sa, zried. i vyrúšať sa