vypraviť1, -í, -ia dok.
1. (koho, čo) pripraviť na odchod, na odoslanie, zaopatriť všetkým potrebným na odchod, vyslať; odoslať: Vypravila robotníkov do vinice. (Kuk.) Koncom októbra vypravili Ondra do sveta. (Jil.) Vstala ráno, muža vypravila na salaš. (Tim.); v. list, v. telegram, depešu; Bude múdrejšie, keď vypravíme vozy po obilie. (Jégé)
2. (koho) vybaviť, vystrojiť, zaopatriť: Bola chudobná, mať ju nemala čím vypraviť. (Kuk.) Videla na ňom, že ho doma vypravili, ako mohli. (Gab.)
3. žel. (čo) zariadiť vyslanie, vpustenie dopravného prostriedku, obyč. vlaku na trať: v. vlak, električku;
nedok. vyprávať2, -a, -ajú i vypravovať1, -uje, -ujú
|| vypraviť sa vydať sa na cestu, usporiadať výpravu: Som tej mienky, aby sme sa čím skorej vypravili do boja. (Kal.) Drevorubači sa vypravili do hor. (Min.);
nedok. vypravovať sa
vypraviť2, -í, -ia dok. div. (čo) uviesť na scénu: Tieto pomery odrážajú sa aj v komédii „Klietka“, vypravenej na scéne v Kubíne. (Chorv.);
nedok. vypravovať2, -uje, -ujú
vypravovať1, vypravovať sa p. vypraviť1, vypraviť sa
vypravovať2 p. vypraviť2
vypravovať3, -uje, -ujú dok. zastar. (komu čo, o kom, o čom, so spoj že i bezpredm.) rozprávať, vyprávať: Zemianky vypravovali mužom celú udalosť. (Kal.) Stará Beta pri dverách počúvala vypravovanie. (Tim.) Bolo by to veľa na jedno vypravovanie. (Švant.)