vypočuť -je -jú dok.
1. počúvaním zachytiť, počuť: v. (tajný) rozhovor, v. si reláciu, prednášku
2. nechať hovoriť, s pozornosťou počuť hovorené: v. sťažovateľa, nechceli ho ani v.
3. podrobiť výsluchu, vypočúvaniu: v. obžalovaného;
nedok. k 3 vypočúvať -a: práv. v-nie úr. zisťovanie skutočností kladením otázok: v. svedkov
vypočuť, -čuje, -čujú dok.
1. (čo) sluchom zachytiť, postrehnúť, počuť: v. rozhovor, v. prednášku, v. zprávy, oznamy, výzvy, v. hlásenie;
2. (koho) dovoliť niekomu hovoriť, nechať niekoho niečo povedať; venovať pozornosť tomu, čo niekto hovorí: Nebudeme sa hnevať, a vypočujme ujka. (Stod.) Fabrikanti mlčky vypočujú zástupcov odborov. (Karv.)
3. práv. (koho) podrobiť výsluchu, vykonať s niekým výsluch, vypočúvanie: v. svedka, v. obžalovaného; Prikazoval nám, aby sme sa nevzďaľovali, lebo nás chcú vypočuť. (Tomašč.)
4. (koho, čo) vyhovieť niekomu al. niečomu v niečom, vyslyšať: Verila, že boh jej modlitby vypočuje. (Urb.);
nedok. k 3 vypočúvať1, -a, -ajú
vypočúvať1, p. vypočuť
vypočúvať2, -a, -ajú dok. (čo, koho) zachytiť sluchom, počuť, vypočuť (viac vecí): Čo som ja kedysi v hore všetko vypočúval! (Stod.) Keď ma vypočúvate, iste mi za pravdu dáte. (Kal.) Matka ani nemá času ma vypočúvať. (Al.) Pri polievke vypočúval raporty sluhov. (Vaj.) Martin vypočúval jeho rozhovor. (Kuk.)