vypadnúť, -ne, -nú, -dol dok.
1. uvoľniť sa a padnúť odniekiaľ von: dieťaťu vypadol zub; Bogovičke vypadla z ruky vareška. (Fr. Kráľ) Ideš od toho obloka! Veď vypadneš! (Zúb.) Zacapil za sebou dvere, div že z pántov nevypadli. (Tat.); hovor. expr. Flóriš hovorí, že kto z biedneho vreca vypadne, bedárom aj zostane (Tat.) kto sa bedárom narodí, bedárom aj zostane; pren. Veď si ho tak pozná, že popredku vie aj slovo, čo mu vypadne z úst. (Laz.) čo povie.
● hovor. akoby mu (jej) z oka vypadol (vypadla, vypadli) úplne sa mu (jej) podobá (podobajú); expr. šli mu (jej) oči vypadnúť veľmi sa čudoval; niekto (niečo) mu (jej) vypadol (vypadlo) z pamäti zabudol na niekoho, na niečo; vypadli mu (jej) slzy (z oka, z očí) zaplakal (-a); Úradom vypadli opraty z rúk (Jégé) stratili kontrolu nad situáciou. Doriša vypadla z konceptu (Jil.) stratila súvislosť v reči.
2. hovor. (bezpredm. i z čoho) oddeliť sa, odlúčiť sa od niečoho; vylúčiť sa z niečoho, byť vynechaný, vypustený: Ja vypadnem zo služby. (Kuk.) Julo v súťaži vypadol. (Mor.) Slivková (vypadne z úlohy): Baltazár, ty len na driemanie myslíš. (Stod.) Stal sa seniorom, ale o tri roky vypadol. (Bod.)
3. trochu zastar. dospieť k nejakému výsledku, dopadnúť, skončiť sa: Súd vypadol nepriaznivo. (Jégé) Každému sa úžili prsia, ako voľba vypadne. (Taj.) Vždy poradil, a vždy to dobre vypadlo. (Kuk.)
4. niž. hovor. odísť, zmiznúť, stratiť sa: A vypadnite von, baliť sa! (Sev.);
nedok. k 1, 2 vypadávať i vypadúvať, -a, -ajú k 3 vypadať3