vynucovať p. vynútiť
vynútiť, -i, -ia dok.
1. (čo z koho, na kom, od koho) nútením, násilím vymôcť niečo na niekom, doviesť niekoho k niečomu, presadiť: Vynútil si uznanie. (Vaj.) Prinútený som z vás pravdu mocou vynútiť. (Kal.) Vynútil na ňom sľub. (Kuk.) Baláň chcel vynútiť vyznanie od Širického. (Tim.)
2. (čo, z čoho, zo seba) s námahou, ťažko vyjadriť, povedať, vysloviť: „Ďakujem vám!“ vynútila ona zo skľúčených ňadier. (Škult.) Ťažko nám padne slová vynútiť zo seba. (Šolt.)
3. (čo) stať sa silne pôsobiacou príčinou toho, že niečo nastalo al. nastane; spôsobiť: Jedine táto náhodilá okolnosť vynútila, že sme si povedali pravdu do očí. (Al.)
4. (čo) nasilu prejaviť: Štefan vynútil na tvári zdvorilý úsmev. (Bod.) Nóra si vynútila na tvár úsmev. (Tal.) Na jeho tvári mieša sa pot s vynútenými slzami. (Letz);
nedok. vynucovať, -uje, -ujú