vynútiť -i dok.
1. nútením dosiahnuť, vymôcť: v. od niekoho priznanie
2. nasilu prejaviť: v-ený úsmev;
nedok. vynucovať
// vynútiť si
1. vymôcť si (význ. 2): v. si u niekoho rešpekt, uznanie
2. stať sa rozhodujúcou príčinou, spôsobiť: táto okolnosť si v-la isté zmeny;
nedok. vynucovať si
vynucovať -cuje -cujú -cuj! -coval -cujúc -cujúci -covaný -covanie nedok.
vynucovať si -cuje si -cujú si -cuj si! -coval si -cujúc si -cujúci si -covaný -covanie si nedok.
vymáhať na základe právneho nároku al. dôrazným žiadaním usilovať sa získať niečo • pohľadávať (úradne): vymáhať, pohľadávať dane • zried. vyhľadávať: vyhľadávať od niekoho potvrdenie • domáhať sa • dožadovať sa (čoho): domáhať sa svojich práv • vynucovať (vymáhať nútením): vynucovať si uznanie, sľuby od niekoho • vyžadovať • požadovať (dôrazne žiadať): vyžadovať si pozornosť • vydobýjať si (veľkým úsilím): vydobýjať si primerané postavenie • vydierať (vymáhať pod hrozbou): vydiera od nás peniaze
vynucovať si p. vyžadovať 2
vyžadovať 1. vyslovovať požiadavku na splnenie istých predpokladov • požadovať • žiadať: vyžadovať, požadovať poslušnosť, vernosť, vedomosti • hovor. bazírovať (klásť dôraz na splnenie niečoho pri vyžadovaní niečoho): bazírovať na presnosti • dožadovať sa • domáhať sa • vymáhať (obyč. na základe právneho nároku usilovať sa niečo získať): dožaduje sa, domáha sa súhlasu; vymáha si pozornosť • vynucovať (vyžadovať nútením): vynucujú si uznanie • nárokovať si • robiť si nároky: nárokuje si od vedúceho výhody, odmeny; robiť si nároky na časť cudzieho územia • kniž. postulovať (stavať požiadavku): postulovať uplatnenie zákonného nároku
2. prejavovať potrebu (o veciach) • potrebovať: uhorky vyžadujú, potrebujú vlahu • vynucovať si: vojny si vynucujú veľa obetí • nárokovať si: štúdium si nárokuje sebazaprenie
vynucovať p. vynútiť
vynútiť, -i, -ia dok.
1. (čo z koho, na kom, od koho) nútením, násilím vymôcť niečo na niekom, doviesť niekoho k niečomu, presadiť: Vynútil si uznanie. (Vaj.) Prinútený som z vás pravdu mocou vynútiť. (Kal.) Vynútil na ňom sľub. (Kuk.) Baláň chcel vynútiť vyznanie od Širického. (Tim.)
2. (čo, z čoho, zo seba) s námahou, ťažko vyjadriť, povedať, vysloviť: „Ďakujem vám!“ vynútila ona zo skľúčených ňadier. (Škult.) Ťažko nám padne slová vynútiť zo seba. (Šolt.)
3. (čo) stať sa silne pôsobiacou príčinou toho, že niečo nastalo al. nastane; spôsobiť: Jedine táto náhodilá okolnosť vynútila, že sme si povedali pravdu do očí. (Al.)
4. (čo) nasilu prejaviť: Štefan vynútil na tvári zdvorilý úsmev. (Bod.) Nóra si vynútila na tvár úsmev. (Tal.) Na jeho tvári mieša sa pot s vynútenými slzami. (Letz);
nedok. vynucovať, -uje, -ujú