vynikať, -á, ajú nedok.
1. (čím, čím nad koho, v čom i bezpredm.) mať v hojnej miere isté vlastnosti (obyč. kladné): v. krásou, dôvtipom, bystrosťou, šikovnosťou; Kadavec ničím nad ostatných nevynikal. (Tat.) Peter vynikal najmä v topografii. (Rys.) Medzi mládežou vynikal zvlášť Peter, smelý mládenec. (Fr. Kráľ)
2. byť jasnejším, zrejmejším, badateľnejším, viditeľnejším (obyč. na určitom pozadí), vynímať sa v porovnaní s niečím: Pobledla v tvári, z ktorej tým dôraznejšie vynikala hĺbka jej očí. (Jil.) Najvýraznejšie na ňom vynikala opálená koža. (Tat.);
dok. vyniknúť
vyniknúť, -ne, -nú, -kol dok.
1. (nad koho, nad čo, nad kým i bezpredm.) prejaviť nadpriemernú, mimoriadne vysokú úroveň, predčiť niekoho al. niečo nejakou vlastnosťou. Kto mal šťastie, že potrafil na robotu, môže sa radovať, lebo iste vynikne nad vrstovníkmi. (Kuk.) Tri zväzky poviedok nevynikli nad priemer vtedajšej prózy. (Piš.)
2. stať sa zrejmejším, jasnejším, badateľnejším (obyč. na určitom pozadí, v porovnaní s dačím): Hlas farára a zvučný ženský hlas vynikli. (Tal.) Veľké ústa vyniknú najmä vtedy, keď sa smeje. (Tim.);
nedok. vynikať