vyhrešiť dok. hrešením pokarhať: v. dieťa, v. nedisciplinovaného pacienta
vyhrešiť hrešením varovať, napomenúť (za niečo zlé, neželateľné, nenáležité a pod.) • pokarhať: vyhrešiť, pokarhať žiaka pred celou triedou • zried. vykarhať: vykarhať dieťa • expr.: vykrstiť • vyctiť • vycúdiť • vyčepčiť: vykrstili ma, vyctili ma ako malého chlapca • zried. vyčiniť: poriadne mu vyčinila za neposlušnosť • hovor. expr.: znosiť • zvoziť • skresať • skosiť • zmydliť (bezohľadne): znosiť, zvoziť niekoho pod čiernu zem • expr. vykliať: otec ma vyklial • skritizovať • pren. expr. sfúknuť (vyhrešiť poukázaním na chyby, nedostatky): skritizoval ho za jeho postoj • subšt.: zrajtovať • spucovať (bezohľadne, ostro) • expr. vyhanbiť (hrešením zahanbiť) • hovor.: vyzvŕtať • vyštrôfať: mať ju poriadne vyzvŕtala, vyštrôfala za neskorý návrat • vyvadiť sa (s niekým) • vynadať (niekomu) • fraz.: vyčítať kapitolu (zahrnúť výčitkami, hrešením): veď ja mu vyčítam kapitolu, keď sa vráti domov • nár. vyharušiť (Stodola)
hrešiť, -í, -ia nedok.
1. (bezpredm. i proti komu, proti čomu i čím) páchať zlo, previňovať sa, dopúšťať sa chýb, prehrešovať sa: h. proti záujmom štátu, vlasti; h. proti správnosti, čistote jazyka; Kto spí, nehreší. (prísl.) Či nehreším, keď púšťam cudzieho do domu? (Vaj.) Čím kto hreší, tým trestaný býva. (prísl.)
2. (koho) dôrazne napomínať, karhať: Otec hrešil dievku. (Kuk.) Teba i hreším, lebo si mi žena. (Kuk.)
3. (bezpredm. i koho, čo i na koho, na čo) kliať, nadávať, bohovať: h. ako pohan, ako kočiš; necudné hrešenie (Vaj.); uľavovať si hrešením (Urbk.); Hrešil boha a zahrážal sa všetkým svätým. (Karv.) Starý nadlesný hrešil na cestu, na celú vrchnosť. (Vaj.)
● hrešil, až sa hory zelenali veľmi škaredo;
opak. hrešievať, -a, -ajú;
dok. k 1 zhrešiť, k 2 vyhrešiť, k 3 zahrešiť
vyhrešiť, -í, -ia dok. (koho) pokarhať, vynadať niekomu: Vyhrešila muža pre ľahkomyseľnosť a tuláctvo. (Kuk.) Doktor ho nemilosrdne vyhrešil. (Taj.) Ráno ste ma škaredo vyhrešili. (Tat.)