Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

vyhovoriť dok. hovorením, prehováraním vyvrátiť: nedá si to v.;

nedok. vyhovárať -a

// vyhovoriť sa

1. hovorením si uľaviť: potrebuje sa v.

2. nájsť výhovorku: v. sa na chorobu;

nedok. k 2 vyhovárať sa

vyhovoriť -rí -ria vyhovor! -ril -riac -rený -renie dok.

vyhovoriť sa -rí sa -ria sa vyhovor sa! -ril sa -riac sa -rený -renie sa dok.

vyhovoriť sa¹, -í, -ia dok. (na koho, na čo i so spoj. že) nájsť si výhovorku: Vyhovoril sa na službu. (Vaj.) Vyhovorila som sa, že ma hlava bolela. (Kuk.) Vyhovorte sa, že som vás zdržal. (Krno);

nedok. vyhovárať sa, -a, -ajú

|| vyhovoriť² zastar. (koho, čo) ospravedlniť: Richtár ho chcel vyhovoriť. (Kuk.) Vyhovor ma chorobou. (Vaj.) Jeho vina je vyhovorená. (Tím.);

nedok. vyhovárať²

vyhovoriť sa², -í, ia dok. dosýta sa nahovoriť, hovorením si uľahčiť: Starý vedel, že sa stará vyhovorí, že on sa zas napije. (Jil.) Nechala mater vyhovoriť sa do sýtosti. (Zgur.)

vyhovoriť¹, -í, -ia dok.

1. (komu čo) hovorením, presviedčaním, prehováraním priviesť niekoho k zmene názoru, vyvrátiť niekomu niečo: Vyhovorili jej zbytočné obavy. (Jégé) Nedala si nič vyhovoriť. (Tat.)

2. zastar. (čo) vysloviť, vyriecť, vypovedať: Vyhovorené bolo slovo, ktoré sa každému miatlo na jazyku. (kal.)

3. zried. (čo z koho) hovorením získať, vymámiť: Bytná by bola vyhovorila z neho i to, čo ešte nemal. (Gráf);

nedok. k 1, 2 vyhovárať¹, -a, -ajú

vyhovárať, v. sa p. vyhovoriť

vyhovoriť dk
1. [koho] ospravedlniť niekoho:
L. v. za nevinného označiť za nevinného: (zmluva medzi diablom a Teofilom) gestliže bi ho u biskupa za newinneho wihoworil, s telem y s dussu, že se mu oddawa (MS 1749)
2. [čo] zahovoriť niečo: ten skutek swug zly opowažili se (prví rodičia) wimluwati a wihoworiti (MS 1758); -árať ndk
1. ospravedlňovať: excuso: wyhowaram (AP 1769); wasu nemudrost a nesporádnost esste gsem wyhowáral (SJ 18. st)
2. prehovárať, priviesť k zmene názoru: nemudré katolikum wyhowáragu, že wjru swu nazjwagu rjmsku (PW 1752); (pastier) kryčel, wihowáral, Boha a lidi ku pomocy sweg priwoláwal (PeP 1771); vyhovoriť sa dk
1. ospravedlniť sa: gesli by geden nebo druhy žeby se wihoworitj nemohel, ma pokutowany bytj (PUKANEC 1782)
2. nájsť výhovorku: z jejich dediny žaden pritomny nebyl, nebo se vyhovorili (B. ŠTIAVNICA 1687); ga nemohuce se gemu wihoworit, dwacat zlatj sem gemu odeslala (PUKANEC 1742); sedlaci porekadlo magu, že y čert mater dobil, že sa newedela wihoworit (ROVŇANY 1755); -árať sa ndk k 2: do korhelstwa ho zwal, kterj wihowaral se, že nemuže (P. ĽUPČA 1690); Plathi Mokloss se mu wihowaral, že to nenj geho (ZÁBORIE 1736); ti umiss dobre pity, a ga takj, nebudeme sa guss vihovaratj (KC 1791)