vyhovoriť dok. hovorením, prehováraním vyvrátiť: nedá si to v.;
nedok. vyhovárať -a
// vyhovoriť sa
1. hovorením si uľaviť: potrebuje sa v.
2. nájsť výhovorku: v. sa na chorobu;
nedok. k 2 vyhovárať sa
okolkovať počínať si vyhýbavo al. nerozhodne (v reči, v skutkoch), obchádzať veci • robiť okolky: dlho okolkoval, kým pristúpil na spoluprácu • otáľať • odkladať • odsúvať • odďaľovať (odkladať rozhodnutie): otáľa s odpoveďou; odkladá, odsúva odpoveď • váhať • meškať (kolísať pri rozhodovaní): urobil to bez váhania; Nemeškaj a choď! • rozpakovať sa • zdráhať sa (nerozhodne odmietať): zdráhal sa prijať ponuku • okúňať sa • ostýchať sa • pohanbievať sa • expr. ošívať sa • fraz. expr. chodiť ako mačka okolo horúcej kaše • onačiť sa • nár.: hákliť sa • obškĺňať sa (pri vyhýbavom, nerozhodnom počínaní prejavovať hanblivosť, plachosť): Neokúňajte sa a vezmite si viac! • vykrúcať sa • vytáčať sa • vyhovárať sa • hovor. expr. fixľovať (vyhýbavými rečami riešiť nepríjemnú situáciu): vykrúca sa, vytáča sa, fixľuje, len aby nevyšla pravda najavo • niž. hovor.: ondieť (sa) • ondiať (sa) • tentovať sa: Čo sa ondieš?
vyhovárať sa p. okolkovať, vykrúcať sa 2
vykrúcať sa 1. robiť rozličné neprimerané pohyby • vykrucovať sa • skrúcať sa: vykrúca sa, skrúca sa pred zrkadlom • zvŕtať sa • vrtieť sa • vytáčať sa: dieťa sa nepokojne zvŕta, vrtí
2. hľadať zámienky, ako nepovedať pravdu, ako niečo neurobiť a pod. • vykrucovať sa • vytáčať sa • vyhovárať sa: vykrúca sa, vytáča sa, že o veci nič nevie • hľadať výhovorky • hovor.: lavírovať • manévrovať (postupovať rafinovane) • hovor. expr.: fixľovať • kľučkovať (používať aj úskoky): fixľuje, kľučkuje, aby to nemusel urobiť • hovor.: robiť fóry • okolkovať: nerobte fóry, neokolkujte a poďte ďalej • nár. odmáhať (sa) (Dobšinský) • pren.: krútiť sa • točiť sa
3. p. tancovať
vyhovárať sa, vyhovárať2 p. vyhovoriť sa1
vyhovárať1 p. vyhovoriť1
vyhovoriť sa1, -í, -ia dok. (na koho, na čo i so spoj. že) nájsť si výhovorku: Vyhovoril sa na službu. (Vaj.) Vyhovorila som sa, že ma hlava bolela. (Kuk.) Vyhovorte sa, že som vás zdržal. (Krno);
nedok. vyhovárať sa, -a, -ajú
|| vyhovoriť2 zastar. (koho, čo) ospravedlniť: Richtár ho chcel vyhovoriť. (Kuk.) Vyhovor ma chorobou. (Vaj.) Jeho vina je vyhovorená. (Tím.);
nedok. vyhovárať2
vyhovoriť1, -í, -ia dok.
1. (komu čo) hovorením, presviedčaním, prehováraním priviesť niekoho k zmene názoru, vyvrátiť niekomu niečo: Vyhovorili jej zbytočné obavy. (Jégé) Nedala si nič vyhovoriť. (Tat.)
2. zastar. (čo) vysloviť, vyriecť, vypovedať: Vyhovorené bolo slovo, ktoré sa každému miatlo na jazyku. (kal.)
3. zried. (čo z koho) hovorením získať, vymámiť: Bytná by bola vyhovorila z neho i to, čo ešte nemal. (Gráf);
nedok. k 1, 2 vyhovárať1, -a, -ajú