vyceriť dok. expr. iba v spoj. v. zuby (na koho, na čo) ukázať (pri smiechu, hneve ap.);
nedok. vycierať -a
// vyceriť sa expr. usmiať sa (ukážuc zuby), vyškeriť sa;
nedok. vycierať sa: zlomyseľne sa v.
ceriť -rí -ria cer! -ril -riac -riaci -renie nedok. iba v spojení ceriť zuby ▶ a) (o zvieratách) ukazovať zuby od zlosti, zúrivosti a pod.: pes vrčal a ceril zuby; Kone, uhýbajúc pod jeho pohľadom, cerili zuby, spätkovali, neťahali naložený voz. [P. Glocko] b) expr. smiať sa, usmievať sa s odkrytými zubami; syn. zubiť sa, škeriť sa: bez príčiny cerí zuby; neustále na mňa cerí zuby ako pojašený ◘ fraz. smrť/bieda cerí zuby približuje sa, hrozí ▷ dok. ↗ vyceriť
usmiať sa úsmevom prejaviť obyč. príjemné pocity • pousmiať sa: dieťa sa na matku šťastne, previnilo usmialo, pousmialo • expr.: uškeriť sa • zaškeriť sa • zaškňúriť sa: uškeriť sa, zaškeriť sa pod fúzy • expr.: uškrnúť sa • uškľabiť sa • zaškľabiť sa • zaškrnúť sa • uškľabnúť sa • uškŕliť sa (obyč. posmešne, zlomyseľne) • zried. zagrimasiť sa (Hudec; usmiať sa s grimasou) • zazubiť sa • expr.: vyceriť sa • vyškeriť sa • zaceriť sa (usmiať sa a pritom ukázať zuby): zazubil sa, zaceril sa na nás
porov. aj smiať sa
vyceriť sa p. usmiať sa
ceriť, -í, -ia nedok. len v spojení c. zuby (na koho, na čo) ukazovať, vytŕčať, vyškierať zuby (pri hneve, hrozbe, smiechu a pod.): zúbky úsmeškom cerí (Sládk.)
● smrť, bieda cerí zuby (na niekoho) hrozí, blíži sa;
dok. vyceriť
|| ceriť sa
1. expr. smiať sa, vyškierať sa: Ako sa len vie tá stará Veselá ceriť na cudzích chlapov. (Gráf)
2. otvárať sa, odstávať (o niečom rozštiepenom, príp. hrozivom, nepriateľskom): priepasť sa cerí;
dok. k 1 vyceriť sa, zaceriť sa, k 2 oceriť sa
vyceriť, -í, -ia dok. expr. (čo) ukázať zuby: v. zuby; Ibrahim vycerí biele zubiská. (Ráz.);
nedok. vycerovať, -uje, -ujú i vycierať, -a, -ajú
|| vyceriť sa usmiať sa a pritom ukázať zuby: Ako sa ona na mňa vyškerila, ako sa vycerila. (VHV);
nedok. vycerovať sa i vycierať sa