ceriť, -í, -ia nedok. len v spojení c. zuby (na koho, na čo) ukazovať, vytŕčať, vyškierať zuby (pri hneve, hrozbe, smiechu a pod.): zúbky úsmeškom cerí (Sládk.)
● smrť, bieda cerí zuby (na niekoho) hrozí, blíži sa;
dok. vyceriť
|| ceriť sa
1. expr. smiať sa, vyškierať sa: Ako sa len vie tá stará Veselá ceriť na cudzích chlapov. (Gráf)
2. otvárať sa, odstávať (o niečom rozštiepenom, príp. hrozivom, nepriateľskom): priepasť sa cerí;
dok. k 1 vyceriť sa, zaceriť sa, k 2 oceriť sa
vyceriť, -í, -ia dok. expr. (čo) ukázať zuby: v. zuby; Ibrahim vycerí biele zubiská. (Ráz.);
nedok. vycerovať, -uje, -ujú i vycierať, -a, -ajú
|| vyceriť sa usmiať sa a pritom ukázať zuby: Ako sa ona na mňa vyškerila, ako sa vycerila. (VHV);
nedok. vycerovať sa i vycierať sa