búriť, -i, -ia nedok.
1. (koho, čo, proti komu i bezpredm.) znepokojovať, podnecovať, poburovať: b. ľudí, b. svet, b. krajinu; Búril a demonštroval, kde sa len naskytla príležitosť. (Urb.) Vytýkajú mi, že búrim proti bratom. (Urb.); pren. čo mi búri myseľ (Šolt.);
2. (koho, čo i bezpredm.) vyrušovať z pokoja, zo spánku, burcovať: Prišli ho búriť v takú posvätnú chvíľu. (Kuk.) Bola to pochaposť búriť včasráno a ešte nemocnicu v nedeľu. (Tat.)
3. expr. robiť hrmot, búchať: Vratko búril na dvere. (Tat.)
4. burácať, besnieť, búrlivo sa prejavovať, búriť sa; (o citoch) lomcovať niekým: Vietor hrozne búri a fičí. (Vaj.) Von búrila búrka, hromy bili, trieskali. (Ondr.) Zabudne na život, čo búri okolo. (Smrek) Strašný hnev v nej búri. (Kuk.) Bolo vidieť na ňom, ako mu to búri v duši. (Taj.);
opak. búrievať, -a, -ajú;
dok. k 1 vzbúriť, vybúriť, k 3 zabúriť
|| búriť sa
1. (bezpredm. i proti komu, proti čomu) prejavovať nespokojnosť, stavať sa na odpor, robiť vzbury, povstávať: ľud sa búril proti vrchnosti, otroci sa búrili; podmanené národy sa búria;
2. (o prudkých vnútorných pocitoch, o vnútorných ľudských orgánoch, zried. i o veciach) vzpierať sa, prudko sa prejavovať: krv sa mu (v ňom) búri (od hnevu, zlosti); srdce sa mu búrilo (Jégé); hnev búril sa v jeho hrudi (Vaj.); Búri sa vo mne veľká hrdosť. (Tim.) Všetko sa v ňom búrilo. (Tat.) Niektorým sa v lietadle žalúdok búri. (Mor.) Stroj rachotil, búril sa. (Hor.)
3. dvíhať sa, vzdúvať sa; prudko kysnúť: more, voda sa búri, víno sa búri; mame nebúri sa tak mlieko v šechtári (Tim.) nepení sa;
dok. k 1, 2 vzbúriť sa, k 3 rozbúriť sa
vybúriť, -i, -ia dok.
1. (koho) náhle vyrušiť, vytrhnúť zo spánku, vyburcovať: Zvonec ju vybúril z prvého sna. (Kuk.)
2. (čo) búrením vyčerpať, zmierniť, zbaviť sily, intenzity: Chcel vybúriť svoju zlosť. (Ondr.)
|| vybúriť sa uvoľniť nahromadenú energiu, príp. hnev: Mldáež sa musí vybúriť. (Šolt.) Gejza, keď sa vybúri, príde domov. (Ráz.)