vrcholec -lca m. vrchol (význ. 1), vrcholok: v-e hôr; v. stromu vrchovec;
vrcholček -a m. zdrob.
vrcholec p. vrchol 1
vrchol 1. najvyššia časť niečoho: vrchol veže, najvyšší vrchol pohoria • vrcholok • vrcholec: vrcholky Karpát, vrcholce stromov, domov • končiar (ostré zakončenie vrchu): zasnežené končiare Tatier • vrch: vystúpiť na samý vrch rozhľadne • štít (vrchol vysokého vrchu): skalný štít • vrchovec (vrchná časť stromu): vrchovce jedlí • vršok: vršok borovice • temeno, star. al. poet. temä: vystúpiť na temeno, temä vrchu • sochorec • sokorec: sochorec Vepra, sokorce hôr; sochorec, sokorec smreka • vršiak (Zúbek)
2. najvyšší stupeň, najvyššia miera niečoho: vrchol leta, vrchol šťastia • vyvrcholenie: vyvrcholením sezóny bol ples • kniž. zenit: dosiahnuť, prekročiť zenit • kulminácia: kulminácia napätia • kniž. maximum (op. minimum): maximum teploty
vrcholec, -lca m. horná, vrchná časť hory, stromu (prípadne inej rastliny), budovy ap., vrchol: v-e hôr; v-e Álp (Jégé); v. jedle, borovice, lipy, javora; Cibuľa začína vädnúť od vrcholca. (Kuk.) Zore pozlacovali vrcholce domov. (Tim.) vrcholcový príd. odb.: v-é lístky na vrcholci (rastliny); v-á časť kmeňa tvoriaca vrcholec;
vrcholček, -a m. zdrob.
(jeden) vrcholec; (bez) vrcholca; (k) vrcholcu; (vidím) vrcholec; (hej) vrcholec!; (o) vrcholci; (s) vrcholcom;
(štyri) vrcholce; (bez) vrcholcov; (k) vrcholcom; (vidím) vrcholce; (hej) vrcholce!; (o) vrcholcoch; (s) vrcholcami;