vravieť -í -ia nedok. hovoriť (význ. 1 – 6): v. pravdu; neviem, čo v-š; poslúchni, kým ti pekne v-m; čo na to v-l? ako reagoval? fakty v-ia (jasnou rečou); inštinkt mi v-í, že sa čosi stane; často vo vsuvke, kt. zdôrazňuje platnosť výpovede: bolo ich, ako v-m, veľmi veľa; ako sa v-í, menej je viac
● škoda v. výraz rezignácie; o tom ani nev-iac to je samozrejmé; hluchému darmo v-š; to mi nič nev-í nič mi to nepripomína; zlé jazyky v-ia ohovárajúci ľudia; → reči sa v-ia, chlieb sa je;
nevraviac o predl. s L nehovoriac o: (má) slabý výkon n. o kvalite;
opak. vravievať -a
nevraviac o ↗ vravieť
vravieť, -í, -ia nedok.
1. (čo, o kom, o čom, so spoj. že i bezpredm.) hovoriť, rozprávať: v. pravdu; v. potichu, nahlas; v. otvorene, úprimne; Reči sa vravia, chlieb sa je. (prísl.) Ja len vravím, čo som počula. (Karv.) Predpisy sú predpisy, — vravel, akoby sa ospravedlňoval. (Urb.) Ako to mrzko vravíš o kňazovi! (Taj.) O peniazoch nevrav, vieš kde sa kotúľajú. (Jil.); pren. príslovie, porekadlo (legenda, povesť) vraví hovorí sa v ňom (v nej); hovor. v. do vetra, do sveta tárať; hovor. expr. v. dve na tri hovoriť hlúposti, nezmysly; expr. v. niekomu do duše dôrazne ho napomínať, upozorňovať na niečo; hovor. zlé jazyky vravia nepriaznivci zlomyseľne rozprávajú; hovor. svet vraví ľudia hovoria, rozprávajú; vraví sa neos. ľudia hovoria, povráva sa; ako sa vraví, ako vravím vložky, vsuvky v reči na zdôraznenie niečoho al. na spomalenie tempa; expr. (ale) to ti (vám) vravím! výraz dôrazného upozornenia, napomínania, varovania: Ale to vám vravím, obanujete! (Čaj.); (ale) nevrav! výraz počudovania, údivu nad rečami niekoho; (poslúchni), kým ti pekne vravím kým som pokojný, kým sa nerozčúlim
● o tom ani nevraviac o tom sa netreba ani zmieňovať; hovor. škoda vravieť! je zbytočné to spomínať; hluchému darmo varvíš (porek.) tvrdohlavého človeka nepresvedčíš;
2. (komu, čomu ako) nazývať, menovať, volať, oslovovať niekoho al. niečo nejako: „Anjelik,“ ako vám Michal vraví. (Tim.) Môjmu starému otcovi vraveli „vy Števko“, a nie „ty Štefan“. (Taj.)
3. (čo na koho; na koho ako) prisudzovať niekomu niečo (obyč. zlé); obviňovať niekoho z niečoho; osočovať niekoho: (Nemci) vraveli na neho (na Svätopluka), že je ďas, bes, ktorému ja blesky pomáhajú. (Stod.) Ja na teba nič nevravím. (Taj.) Zacítil žiadosť vravieť zle na ľudí. (Tim.)
4. (čo, o čom, so spoj. že i bezpredm.) (o veciach a javoch) svedčiť, nasvedčovať, byť dôkazom, dokazovať; prezrádzať, vyjadrovať: fakty, číslice vravia, že...; Čo to vravia tie divné oči? (Kuk.) Zle vyzerá. Každý deň vraví jej to i zrkadlo. (Tim.) Nie všetky úsmevy vravia o šťastí. (Jaš.)
● to mi nič nevraví na nič ma neupomína, nič mi nepripomína;
opak. vravievať, -a, -ajú