vravieť -í -ia nedok. hovoriť (význ. 1 – 6): v. pravdu; neviem, čo v-š; poslúchni, kým ti pekne v-m; čo na to v-l? ako reagoval? fakty v-ia (jasnou rečou); inštinkt mi v-í, že sa čosi stane; často vo vsuvke, kt. zdôrazňuje platnosť výpovede: bolo ich, ako v-m, veľmi veľa; ako sa v-í, menej je viac
● škoda v. výraz rezignácie; o tom ani nev-iac to je samozrejmé; hluchému darmo v-š; to mi nič nev-í nič mi to nepripomína; zlé jazyky v-ia ohovárajúci ľudia; → reči sa v-ia, chlieb sa je;
nevraviac o predl. s L nehovoriac o: (má) slabý výkon n. o kvalite;
opak. vravievať -a
nevraviac o ↗ vravieť
hovoriť 1. vyjadrovať myšlienky rečou; rečou dávať na vedomie (op. mlčať) • vravieť: hovoriť, vravieť nahlas, rozumne; hovoriť, vravieť o deťoch • rozprávať • hovor. vyprávať (hovoriť v dlhšom časovom rozpätí): rozprávať o svojich zážitkoch • vykladať • rozkladať (zoširoka, vysvetľujúco): vykladá, rozkladá svoje plány • expr.: roztriasať • pretriasať • premieľať • rozvlačovať (zdĺhavo, podrobne) • hovor. rozširovať sa • šíriť sa (obšírne): netreba sa o veci už viac rozširovať; je zbytočné viac sa o tom šíriť • kraj. povedať: ľudia povedajú všeličo • povrávať (si): mnohí povrávajú, že bude zle • nár. trizniť (Hviezdoslav) • expr. hútoriť (obyč. veľa) • hovor. žart. hutoriť (východoslovenským nárečím) • kniž. zastar. sloviť (Škultéty) • kniž. zastar. vetiť • odriekať (mechanicky, monotónne) • oznamovať (dávať na vedomie istú správu) • komunikovať (byť v spojení rečou): nekomunikujem s kolegyňou už týždeň • rečniť • expr. zried. rečinkovať (mať, držať reč al. expr. plano hovoriť): reční už pol hodiny; iba sa pilo a plano rečinkovalo • hrub. papuľovať: papuľuje, hoci sa ho nik nespytuje • expr. húsť • hovor. expr.: hustiť • trúbiť • vtĺkať (niečo do niekoho; neprestajne, nástojčivo hovoriť): celý večer hudie svoje; hustiť, vtĺkať žiakom poučku • expr.: vrčať • sipieť • syčať (zlostne, sipľavo hovoriť) • expr.: štekať • brechať • prskať (zlostne, jedovato hovoriť) • expr. sekať (ostro, trhane hovoriť) • expr.: mlieť • rapotať • rapkať • sypať • súkať • mrviť (rýchlo, veľa a obyč. aj hlasno hovoriť): melie, rapoce, sype jedno cez druhé; rýchlo mrví slová • expr.: trkotať • drkotať • mrkotať • gagotať (hovoriť veľa, rýchlo, často o zbytočnostiach) • jazyčiť (veľa rozprávať) • rozťahovať • slabikovať (pomaly hovoriť): rozťahovať odpoveď, slabikovať slová • expr.: hlaholiť • šveholiť • hrkútať • ševeliť • štebotať • švitoriť • džavotať (hovoriť jemným, príjemným hlasom): hlaholiť, hrkútať nežným hlasom; na ulici štebocú, džavocú deti • spievať (spevavo hovoriť) • šepkať • šeptať • šuškať • expr. šepotať • hovor. expr. šušotať • expr.: šušúkať • šepoliť • šipoliť (hovoriť potichu, pošepky al. tajnostkársky): dievčence si čosi šepkajú, šušocú, šepolia do ucha • expr.: šomrať • šamotiť • šemotiť • šemoniť (potichu a nezrozumiteľne hovoriť) • expr.: hundrať • mrmlať • mrmotať • mumrať • brblať • bručať • dudrať • dudlať (nezreteľne hovoriť): nevieme, čo si dedko stále hundre, mrmle, dudre • expr.: huhlať • huhňať • fufnať • chuchmať • chuchňať (hovoriť nosom): huhle, chuchme čosi nádchovým hlasom • drmoliť (nezrozumiteľne, zmätene hovoriť) • expr. habkať • jachtať • hovor. koktať (neisto, trhavo, zajakavo hovoriť): habká, jachce, kokce niečo o svojej nevine • expr.: brbtať • brbotať • hatlať • bľabotať (chybne, nezreteľne, nesúvisle hovoriť) • expr.: tárať • trepať • tliapať • trieskať • plieskať • baláchať • búchať • kvákať (nepremyslene, nemúdro a obyč. veľa al. zbytočne hovoriť): stále iba tára, trepe, kváka, ale nepomôže • hrub. drístať • subšt.: kecať • valiť: čo to drístate, keciate, valíte, veď to nie je pravda • expr.: pliesť • motať (hovoriť bez zmyslu) • expr.: repetiť • repentiť: Čo repetí tá stará? • hovor. expr.: remziť • remzať (nejasne hovoriť) • hovor. expr.: ľapotať • ľaptať (hovoriť nezmysly) • hovor. expr.: šepletiť • taľafatkovať • pejor. haraburdiť (hovoriť daromnice) • hovor. expr.: handrkovať • handrboliť (hovoriť nezrozumiteľne, často cudzím jazykom)
porov. aj kričať 1
2. p. svedčiť2 2 3. p. nazývať
povrávať (si) 1. šíriť reči (často potichu, nie verejne) • rozprávať • hovoriť • vravieť: ľudia povrávajú, rozprávajú, že zdražie benzín; povráva sa, hovorí sa, vraví sa, že vláda padne • šíriť sa • rozširovať sa (neos.): šíri sa, rozširuje sa, povráva sa, že… • šuškať • šepkať (neos.): všeličo sa o nej šušká, šepká • expr. šušúkať: ľudia si o prípade veľmi dlho šušúkali
2. vravieť si niečo pre seba al. s niekým tlmeným, nezrozumiteľným hlasom • šepkať (si) • šuškať (si): nahnevaná si povráva, šepká, šušká slová vzdoru • expr.: šepotať • šušúkať: šepocú si do ucha nežné slová; dievčence si čosi v kúte šušúkajú • hovor. expr. šušotať: chodí po dome a ustavične si čosi šušoce • expr.: mrmlať • mrmotať • mumlať • mumrať • hundrať • šomrať • brblať • dudrať (nezrozumiteľne): nezaplatím nič – mrmle, mrmoce, šomre si otec • expr.: šemotiť • šamotiť • šemoniť: šemotiť si, šamotiť si niečo pod nos
vravieť p. hovoriť 1
vravieť, -í, -ia nedok.
1. (čo, o kom, o čom, so spoj. že i bezpredm.) hovoriť, rozprávať: v. pravdu; v. potichu, nahlas; v. otvorene, úprimne; Reči sa vravia, chlieb sa je. (prísl.) Ja len vravím, čo som počula. (Karv.) Predpisy sú predpisy, — vravel, akoby sa ospravedlňoval. (Urb.) Ako to mrzko vravíš o kňazovi! (Taj.) O peniazoch nevrav, vieš kde sa kotúľajú. (Jil.); pren. príslovie, porekadlo (legenda, povesť) vraví hovorí sa v ňom (v nej); hovor. v. do vetra, do sveta tárať; hovor. expr. v. dve na tri hovoriť hlúposti, nezmysly; expr. v. niekomu do duše dôrazne ho napomínať, upozorňovať na niečo; hovor. zlé jazyky vravia nepriaznivci zlomyseľne rozprávajú; hovor. svet vraví ľudia hovoria, rozprávajú; vraví sa neos. ľudia hovoria, povráva sa; ako sa vraví, ako vravím vložky, vsuvky v reči na zdôraznenie niečoho al. na spomalenie tempa; expr. (ale) to ti (vám) vravím! výraz dôrazného upozornenia, napomínania, varovania: Ale to vám vravím, obanujete! (Čaj.); (ale) nevrav! výraz počudovania, údivu nad rečami niekoho; (poslúchni), kým ti pekne vravím kým som pokojný, kým sa nerozčúlim
● o tom ani nevraviac o tom sa netreba ani zmieňovať; hovor. škoda vravieť! je zbytočné to spomínať; hluchému darmo varvíš (porek.) tvrdohlavého človeka nepresvedčíš;
2. (komu, čomu ako) nazývať, menovať, volať, oslovovať niekoho al. niečo nejako: „Anjelik,“ ako vám Michal vraví. (Tim.) Môjmu starému otcovi vraveli „vy Števko“, a nie „ty Štefan“. (Taj.)
3. (čo na koho; na koho ako) prisudzovať niekomu niečo (obyč. zlé); obviňovať niekoho z niečoho; osočovať niekoho: (Nemci) vraveli na neho (na Svätopluka), že je ďas, bes, ktorému ja blesky pomáhajú. (Stod.) Ja na teba nič nevravím. (Taj.) Zacítil žiadosť vravieť zle na ľudí. (Tim.)
4. (čo, o čom, so spoj. že i bezpredm.) (o veciach a javoch) svedčiť, nasvedčovať, byť dôkazom, dokazovať; prezrádzať, vyjadrovať: fakty, číslice vravia, že...; Čo to vravia tie divné oči? (Kuk.) Zle vyzerá. Každý deň vraví jej to i zrkadlo. (Tim.) Nie všetky úsmevy vravia o šťastí. (Jaš.)
● to mi nič nevraví na nič ma neupomína, nič mi nepripomína;
opak. vravievať, -a, -ajú