voziť, -í, -ia nedok.
1. (koho, čo) vozidlom, dopravným prostriedkom dopravovať, prevážať, dovážať: v. tovar, v. drevo, uhlie, piesok, štrk, v. hnoj; v. dieťa v kočíku, vo vozíku; Vozil všetkých na lietadle. (Šteinh.) Maco vozil gazdu do mesta. (Taj.) Dostaneš (šoférsku) uniformu a budeš ma voziť. (Štef.)
● expr. v. drevo do hory robiť zbytočnú robotu; hovor. expr. nestačí mu, čo by mu vozom vozil je veľmi lakomý, nenásytný, chamtivý;
2. zried. (bezpredm. i čo) (o ťažkom zvierati) ťahať: Šurkovie kone nikdy tak nevozili ako naše. (Taj.)
3. (čo) nosiť, prinášať, donášať (z cesty niekam), dovážať: Plátenkári chodili až do Ruska a stade vozili zlaté ruble. (Fig.)
4. expr. (čo po čom, kade) kĺzavo pohybovať niečím po niečom: (Deti) vozili ufúľané prstíky po stránkach šlabikárov. (Urb.) Nepokojne vozí obdraté nechty pomedzi korienky (vlasov). (Fig.);
opak. vozievať, -a, -ajú
|| voziť sa
1. používať vozidlo, dopravný prostriedok, prevážať sa: v. sa na voze, na aute, na vlaku; Vysadli sme na tramvaj a vozili sa po meste. (Kuk.) Vozí sa rada po tichej rieke v ľahkom člnku. (Vaj.)
● hovor. expr. čo by sa čert na čertovi vozil v každom prípade, za každých okolností;
2. expr. kĺzavo sa pohybovať: Ako si zajedá, vozí sa mu ohryzok hore-dolu na hrdle. (Fig.) Boky sa jej honosne vozili (pri chôdzi). (Švant.) Po stenách sú rozvešané obrazy. Chlapčekov zrak sa dychtivo po nich vozí (Ráz.-Mart.) dychtivo si ich prezerá.
3. hovor. expr. (po kom) nešetrne, kruto zaobchádzať s niekým; urážlivo sa správať k niekomu: To je striga, doma sa jednostaj vozí po Petrovi. (Letz) Najmladší (syn) pochodí najhoršie: každý sa po ňom beztrestne vozí. (Kuk.) Ako si mohol dopustiť, aby sa po mne niekto v besednici vozil? (Taj.) aby urážlivo o mne písal;
opak. vozievať sa