povonku (star. pís. po vonku) prísl. vonku, vonka: Ľudia) sa jednostaj mrvili povonku. (Pláv.) (Chlapci) by radšej boli behali povonku. (Jégé)
vonku prísl.
1. mimo domu, mimo ľudského obydlia; mimo nejakého uzavretého priestoru, vonka: v. je teplo, v. prší; Vonku, na dvore niekto zanariekal. (Hor.) Iba noc ho prinútila do príbytku, ináč býva vonku. (Vaj.); počkať v. a) mimo budovy, b) predo dvermi; Ostal skromne vonku. (Kuk.)
2. mimo určitého prostredia; vo verejnosti, medzi ľuďmi: V školách bolo všetko práve také zbabelé, ako vonku v živote. (Vám.) Načo každú mrzutosť, ktorá nás vonku prikvačí, niesť do rodiny. (Vaj.) Prišla mi povedať, čo sa vonku rozpráva o Mariánovi a Johanke. (Zel.); hovor. kniha (publikácia) je už v. v predaji