vonku prísl.
1. na mieste mimo obydlia al. iného (uzavretého) priestoru, op. vnútri, dnu: deti sa hrajú v., v. prší; časť úrody je ešte v. na poli; hovor. zub je už v. vytrhnutý
2. hovor. na mieste mimo istého (známeho) prostredia, vo verejnosti: zistiť, čo sa v. povráva; byť služobne v. v zahraničí
3. byť v. z niečoho mať niečo (nepríjemné) za sebou: už je z choroby v.; byť z nebezpečenstva v.
vonku na mieste mimo obydlia al. iného, obyč. uzavretého priestoru (op. vnútri, dnu) • hovor.: vonka • vonká: vonku, vonka je pekne; deti sa hrajú vonká • zastaráv. tamvon • nár.: von • tuvon • fraz. pod holým nebom
povonku (star. pís. po vonku) prísl. vonku, vonka: Ľudia) sa jednostaj mrvili povonku. (Pláv.) (Chlapci) by radšej boli behali povonku. (Jégé)
1. mimo domu, mimo ľudského obydlia; mimo nejakého uzavretého priestoru, vonka: v. je teplo, v. prší; Vonku, na dvore niekto zanariekal. (Hor.) Iba noc ho prinútila do príbytku, ináč býva vonku. (Vaj.); počkať v. a) mimo budovy, b) predo dvermi; Ostal skromne vonku. (Kuk.)
2. mimo určitého prostredia; vo verejnosti, medzi ľuďmi: V školách bolo všetko práve také zbabelé, ako vonku v živote. (Vám.) Načo každú mrzutosť, ktorá nás vonku prikvačí, niesť do rodiny. (Vaj.) Prišla mi povedať, čo sa vonku rozpráva o Mariánovi a Johanke. (Zel.); hovor. kniha (publikácia) je už v. v predaji